V dnešnom rozhovore s bubeníkom kapely PEORTH Martinom alias „Čvirom“ plynule nadviažeme na našu debatu z júna 2023 (rozhovor si môžete prečítať tu). Odvtedy stihli chalani nahrať nový (a podotýkam, že naozaj skvelý!) album „(De)formation“, rozbehnúť spoluprácu s viacerými zaujímavými a šikovnými ľuďmi a odohrať niekoľko vydarených koncertov. A 20.12.2025 si v banskobystrickom Music Factory dajú „angelusácke“ repete na benefičnom koncerte Angelus Cat Rescue. Všetko dôležité sa dozviete v nasledujúcich riadkoch...
Začnime tradičnými otázkami na úvod rozhovoru: Ako si sa dostal k metalovej hudbe a konkrétne k hraniu na bicie? Aký svetový alebo domáci bubeník bol resp. aktuálne je tvojim vzorom? Čo všetko by podľa teba mal robiť „bicman“, aby sa jeho hra zlepšovala? A ako vznikla tvoja prezývka „Čviro“?
Celkom dosť veľká paľba otázok hneď na úvod (smiech). Poďme po poriadku teda. K metalovej hudbe ma dostal môj starší brat Michal, keď v 97. roku doniesol domov kazetu RAMMSTEIN – „Herzeleid“. Spočiatku som bol z nej zhrozený, ale po pár dňoch som utekal zo školy domov, aby som si ju mohol pustiť. Mal som cca 7 – 8 rokov. K hraniu na bicie ma dostal sused (zdravím aj Tóna a jeho otca!) a prvými vzormi sa po objavovaní ďalších kapiel (opäť skrz brata a jeho starších kamarátov) stali Dave Lombardo, Igor Cavalera, Lars Ulrich a Vinnie Paul – taká ta klasická smotánka (smiech). Aktuálne sú nimi Sebastian Lanser , Alex Rüdinger, online coach Marthyn Jovanovic a množstvo ďalších. Čo by mal robiť bicman, aby sa zlepšoval? Nikdy nebyť so sebou spokojný, nezapadnúť v komfortnej zóne, ale stále na sebe pracovať. A nemusí to byť len rýchlosť a technika. Často je to o počúvaní hudby, chápaní spoluhráčov a schopnosti dať skladbe to, čo si pýta. A prezývku mi dal kamarát ešte ako 11-ročnému na tábore kvôli piskľavému hlasu, ktorý som vtedy imitoval...
V kapele PEORTH si od roku 2011 – za akých okolností sa tvoj príchod do kapely udial? Ako sa odvtedy zmenila tvoja pozícia v kapele? Momentálne v kapele riešiš komunikáciu s promotérmi, zinmi, inými kapelami, máš na starosti sociálne siete, poskytuješ rozhovory, tak si sa asi celkom vypracoval (smiech).
Je to tak, chalani mi napísali, keď im odišiel bubeník Tomáš „Kaktus“ Richter. Zrovna som nemal žiadnu kapelu - banda FLAG, ktorú som mal s bratom a kamarátom Ondrejom už nefungovala, tak som na to pristal. Čo sa týka tých organizačných a promotérskych vecí – začalo to nevinne tým, že mi po predošlej kapele ostali nejaké kontakty na organizátorov koncertov. Už vo FLAG-u som sa zároveň staral o kapelný profil na bandzone.cz a podobné záležitosti a nejak som to napokon zužitkoval aj v PEORTH-e. Nepovažujem sa za nejakého veľkého „manažéra“, skôr ma len baví komunikácia s kapelami a v rámci voľného času sa rád hrabem v metalových archívoch/ zinoch a podobne. Človek získa prehľad a keď má prístup k netu, tak nie je problém napísať/dohodnúť sa/spýtať sa/spolupracovať. Stačí len chcieť.
Pred 2 rokmi si sa v rozhovore pre náš web k téme textov skladieb vyjadril, že „Nie sme kapela, ktorá má v úmysle odovzdávať silné posolstvá, ale na druhej strane pre nás texty rozhodne dôležité sú – či už opisujú vnútorný boj jednotlivca s jeho problémami (čo je najčastejšia téma textov) alebo metaforicky popisujú napríklad premenu prírody v jej prirodzenom kolobehu. V tejto „miere dôležitosti textov“ si myslím, že sme taký zlatý stred.“. Platí to aj teraz?
Áno, tá miera tej dôležitosti je stále rovnaká aj na novom albume a nemyslíme, že sa v tomto smere niečo zmení.
Prejdime už k vášmu najnovšiemu albumu „(De)formation“, ktorý je metaforou pre zásadnú zmenu v živote človeka. Vizuálne ju predstavuje brána na obale, pred ktorou stojí postava. Keď takouto bránou prejdeme, už nie sme tými istými ľuďmi, ako pred ňou – sú to okamihy, situácie, smutné, ale aj radostné chvíle, ktoré nás trvalo menia – formujú, resp. deformujú. Obal zároveň korešponduje aj s textovou náplňou albumu, ktorá najčastejšie pojednáva o vnútorných súbojoch, ktoré zvádzame všetci. Máš pocit, že to, že pôsobíš už veľa rokov v metalovej kapele, ovplyvňuje aj tvoj súkromný život a mení ťa ako človeka (ideálne k lepšiemu)?
Áno a veľmi. Dokonca si dovolím povedať, že tým, kým som, vďačím obrovskej miere hudbe. Či už je to muzika samotná, ľudia, ktorí ju robia, osobnosti zo scény, ktorých som spoznal a predovšetkým aj chalani, s ktorými hrávam. V mnohých smeroch sú pre mňa teda inšpiratívni aj moji spoluhráči.
Ešte použijem jeden citát tvojich slov z nášho rozhovoru spred 2 rokov: „Nasilu a účelovo sa odlíšiť nesnažíme, navyše poslucháč často takýto „kalkul“ v tvorbe kapely sám vycíti a takýto muzikantsky prístup je často preto kontraproduktívny. Stojíme nohami pevne na zem a aj keď vieme, že možno nie sme inovatívni a jedineční, no sme veľmi úprimní k tomu, čo robíme a rovnako sa nebojíme experimentovať tak, aby sa nám páčil celkový dojem zo skladieb. To je to, čím sa riadime pri procese skladania a čo sa nám osvedčilo.“. Došlo podľa tvojho názoru pri albume „(De)formation“ k nejakému výraznejšiemu posunu alebo sa jedná „len“ o kolekciu kvalitných deathmetalových skladieb a fanúšikovia dostali presne to, čo očakávali a čo sa im páči? Ja som už vo vašej tvorbe nepostrehol flautu (smiech) a určite oproti minulosti pribudlo viac samplov...
Fúha, flautu som nezažil v kapele ani ja a to v nej hrám už 14 rokov, takže to je veru dávna história. K hudobnému posunu došlo, ale ako si spomenul – nie preto, aby sme boli nasilu výnimoční, alebo trendoví. Nemáme problém s modernými prvkami v hudbe, no s ich využitím sa musíme v prvom rade stotožniť my ako hudobníci. Nepoužijeme ich preto, lebo „si to tak pýta súčasná doba a robia to všetci“. Čo sa týka samplov, je to nová skúsenosť a len také citeľné obohatenie, nakoľko často majú funkciu len akéhosi „podmazu“. Takmer ich nepočuť, no keby tam neboli, tak by tie skladby boli chudobnejšie o atmosféru.
Pristavíme sa ešte pri obale albumu - artwork navrhol spevák kapely Dodo spolu s jedným indonézskym ilustrátorom so pseudonymom Rohip a ten následne graficky dokončila Dodova manželka Petra. To, ako ste sa dostali k spolupráci s Petrou, mi je vcelku jasné (smiech). Zaujíma ma však ako ste objavili Rohipa? Má podľa teba ešte v dobe rozmachu AI zmysel investovať peniaze do grafiky? Netuším, koľko sa platí za artwork, ale viem, že za pár stoviek EUR si kapela môže kúpiť miesto v zostave väčšieho open-air festivalu...
Pokiaľ by grafická práca nemala význam kvôli vzostupu AI, nemalo by zmysel robiť ani muziku v skúšobni – aj tá sa da naklikať a vygenerovať na základe vstupných údajov. Význam to za nás teda určite má, s AI sme si pomohli, keď sme hľadali motív, no myslím, že ani jeden sme grafikovi nakoniec neposlali a myšlienka albumu vznikla na základe komunikácie. Grafika našiel Dodo úplne náhodou na nete, páčili sa mu jeho diela. Dodo mu následne napísal, chalan dobre komunikoval, začal posielať prvé skice a nejak to už išlo samo. Čo sa týka tých platených hraní – už sme o niečom počuli, ale toto nie je cesta, ktorou by sme chceli ísť. Radšej tie peniaze vyčleníme na spomínaný artwork, nástroje, novú nahrávku, merch a iné promo.
Všetky nástroje (okrem bicích, ktoré ste nahrali v Gothoom studiu) ste nahrávali v domácom štúdiu u gitaristu Mária. So zvukom, mixom a masteringom vám pomohol Adam Mičinec, ktorého služby využíva čoraz viac domácich metalových kapiel. V čom vidíš najväčšie výhody nahrávania albumu vo vlastnej réžii a v čom je podľa teba najväčšia pridaná hodnota externého člena, vo vašom prípade Adama?
Nahrávanie vo vlastnej réžií je v rámci časového fondu taký komfortný prístup. Ak máš zlý deň, bolí ťa hlava, dáš si pauzu a nahráš to neskôr. Nestojí nad tebou zvukár, ktorému na dvere klope ďalšia kapela, ktorá si po tebe zabookovala štúdio. V tomto smere je to pohoda. Avšak preberáš plnú zodpovednosť za kvalitu nahrávky, ktorá potom putuje ďalej na mix a mastering. V tomto prípade to bol zvukár a producent Adam Mičinec. Chalana sme mimochodom ešte stále nestretli osobne a ja som s nim dokonca nikdy ani nevolal, takže neviem ani aký má hlas (smiech). Napriek tomu strašne veľa poradil a veľmi pomohol. Sme radi, že sme si vybrali práve jeho. Má nesmierny talent, výborné uši a aktívne spolupracuje.
Čo sa týka nahrávania albumu, zaujímavú myšlienku vyjadril v jednom rozhovore Nico Elgstrand (KATATONIA) – spomenul, že pri nahrávaní cieli na nedokonalosť a ak sa objaví chyba, ponechá ju. Nehľadá technicky dokonalý song a tak dokáže pracovať pomerne rýchlo. Vraj keď stále prerábaš jednotlivé sekcie a si na milióntej verzii, nakoniec sa ti vlastná tvorba zhnusí a ťažko si k nej hľadáš cestu späť... Aký je tvoj názor na túto tému?
Je to zaujímavá myšlienka. Podľa mňa záleží dosť na tom, o akú chybu sa jedná. Ak je to napríklad falošný tón v speve, ktorý zanechá jedinečný moment, tak prečo nie. Ľudský faktor, prirodzená organika nahrávky a s ňou spojené drobné “špinky” sú v poriadku. Iné je ale spraviť chybu, ktorá môže negatívne ovplyvniť nahrávanie ostatných nástrojov, v takom prípade je na mieste zasiahnuť a nahrať to znova.
Krst albumu „(De)formation“ prebehol v novembri minulého roka na domácej pôde (Frankie Rock Klub v Nitre), v rámci vami organizovaného Nocturnal Art Feste a vystúpili ste tam spolu s kapelami ADOR DORATH, MORNA a OHEN. Ako sa táto akcia vydarila? Máš pocit, že najviac fanúšikov máte práve v Nitre a okolí?
Krst dopadol super – veľa priateľov, známych, rodina, výborné kapely s nami... Ja si v tomto klube zlú akciu vlastne ani nepamätám. A áno, v Nitre a okolí nás pozná najviac ľudí, Dávid a Boris tu navyše aj bývajú, takže kapela je spätá aj s ich kamarátmi a známymi.
Čo sa týka Nocturnal Art Festu, nedávno (15.11.2025) ste zorganizovali už štvrtý ročník, fanúšikom sa predstavili DOGMA INC., GÁGOR a SECTESY. Aké máte s podujatím plány do budúcnosti a ako všeobecne hodnotíš situáciu na nitrianskej metalovej scéne? Mne sa javí počtom kapiel, klubov a koncertov (aspoň v porovnaní s banskobystrickou) ako veľmi silná...
V organizovaní Nocturnal Art Festov určite chceme pokračovať, no úprimne, sami sme zvedaví, čo prinesie budúcnosť, nakoľko sa majiteľ klubu pred istým časom vyjadril, že ho chce odpredať, čo nás mrzí. Či sa tak ozaj stane a či priestory budú aj naďalej fungovať ako rockový klub, je otázne. Snáď to tak ostane. S nitrianskou metalovou scénou je to také živelné – občas je toho veľmi veľa a ľudí chodí pomenej (povyberajú si a prerozdelia sa). Potom príde zaujímavá kapela zo zahraničia, tak sa slušne naplní napríklad klub Nová Pekáreň, potom ľudia zase chodia tak priemerne a nejak takto sa to opakuje. Nitriansku scénu vnímam podobne ako v Banskej Bystrici i keď si dovolím povedať, že v Banskej Bystrici vzniklo viac pre scénu „zásadnejších“ metalových kapiel – PYOPOESY, PATHOLOGY STENCH, HECATE, SURGICAL DISSECTION... V Nitre ak aj vznikla kapela, ktorá hrala na väčších festoch alebo koncertoch, tak nemala dlhú živnosť, alebo nevydala veľa nahrávok. Najaktívnejšou „nitrianskou“ bandou sú asi ABORTION.
V jednom rozhovore si sa vyjadril, že je tvojim snom spolupráca s Tomim Joutsenom z kapely AMORPHIS alebo s kapelou INSOMNIUM. Zaujalo ma to najmä z toho dôvodu, že obe menované fínske kapely sú v mojej osobnej TOP3-ke a považujem ich za veľmi originálne (všeobecne mám rád fínsky melodický deathmetal). Je podľa teba reálne, aby na albume slovenskej kapely zahosťovali členovia kapiel povedzme strednej veľkosti (o IRON MAIDEN či METALLICE sa asi baviť nemusíme)? Predpokladám, že aj v tomto prípade je to otázka peňazí, ak má kapela k dispozícii „balík“ (čo väčšina slovenských undergroundových kapiel nemá a asi nebude rozumné si kvôli tomu zobrať v banke úver), tak si vie zaplatiť (takmer) kohokoľvek... Ale možno sa dejú aj prípady, že hviezdneho hosťa tvorba neznámej kapely zaujme natoľko, že prisľúbi spoluprácu bez väčších finančných požiadaviek...
Ja myslím, že reálne to je, i keď my sme sa o to nikdy vyslovene nepokúšali a nikoho známejšieho sme zatiaľ účelovo nekontaktovali - spomínané kapely boli spontánnou odpoveďou na otázku „Ak by ste mali ako kapela napísať vysnívanú kapelu pre spoluprácu, kto by to bol?“(smiech). Mimochodom, neviem, či náhodou spolupráca chalanov z kapely ACHSAR a známej fínskej kapely KORPIKLAANI nie je toho príkladom, na jednom singli im hosťuje Tuomas Rounakari.
Akú hudbu počúvaš vo svojom voľnom čase – dávaš prednosť metalu alebo si radšej od neho oddýchneš a dávaš prednosť iným žánrom? Spomínam si na rozhovor s Vlasom, gitaristom kapiel HYPNOS a SIX DEGREES OF SEPARATION, ktorý mi povedal, že po toľkých rokoch a stovkách koncertoch, keď takmer každý víkend počúval dookola (death)metal, si už doma metal nepúšťa... A aj mnohí iní rockoví/metaloví muzikanti v rozhovoroch priznávajú, že si radšej vypočujú „ľahšie“ žánre – pop, blues či dokonca country... Akým koníčkom (mimo hudby) sa venuješ? A samozrejme nám povedz, koľko máš doma mačiek (smiech).
No, u mňa je to také 50/50. Občas si od metalovej hudby potrebujem aj ja oddýchnuť, ale ešte som sa jej „neobjedol“ tak, aby som ju prestal počúvať. Ak sa bavíme o metalovej hudbe, tak v poslednej dobe sú to INSOMNIUM, SOILWORK, BE'LAKOR, CULT OF LUNA, posledný DEAFHEAVEN, z technickejších vecí COGNIZANCE, DEEDS OF FLESH, MONSTROSITY, OBSCURA, DISAVOWED sú u mňa často v playliste. Z tých mäkších a alternatívnych záležitostí sú to DEFTONES, DEPECHE MODE, BETWEEN THE BURIED AND ME, ALCEST, OASIS, MŇÁGA a ŽĎORP...a som veľkým fanúšikom THE CURE. Ďakujem Michalovi Kaščákovi za predčasný vianočný darček v prípade festivalu Pohoda (smiech). Na iné koníčky mi už popri práci čas neostáva, asi všetko čo robím nejak predsa len súvisí s hudbou, občas rád vypnem pri dobrej knihe alebo seriáli. Počet mačiek? Na rodičovskom dome ich ostalo po mojej zosnulej maminke tuším 10. Primárne sa o ne stará moja teta, ale o niektoré veci sa starám aj ja. U priateľky, kde v súčasnosti žijem, sú 3 kusy.
Ako hodnotíš koncerty, ktoré ste absolvovali v rámci „Re:Animatour“ spoločne s KHADAVER a HOMO PRIMITIVE? A kľudne pridaj aj nejaké zaujímavosti a „pikošky“ zo zákulisia koncertov? Väčšinou sa pýtame, na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vystúpenie kapely, s ktorou robíme rozhovor – skús nám povedať, prečo sa oplatí vidieť koncerty KHADAVER a HOMO PRIMITIVE?
Cením si kapely, ktoré majú odvahu hrať experimentálne a netuctovo, čo je prípad KHADAVER. Elektronická a metalová hudba sú na slovenskej scéne elementy, ktoré málokto kombinuje a preto sa chalanov oplatí vidieť naživo – sú veľmi príjemným oživením. HOMO PRIMITIVE hrajú thrash metal, ktorý aj v roku 2025 má čo ponúknuť, sú valiví, úderní, naživo majú super sound (z dôvodu choroby, žiaľ, HOMO PRIMITIVE nakoniec na Angelus Cat Rescue nevystúpia – poznámka autora). Koncerty s nimi dopadli naozaj nad očakávania, sme radi, že nás oslovili a že sa nám spoločne podarilo toto mini-klubové tour spraviť. A pikošky? Nič extra mi nenapadá. Všetko prebiehalo hladko, organizačne to klapalo, nikto a nič sa nestratilo, popilo sa tak akurát...Asi sme až moc zodpovední a nudní na pikošky (smiech).
Dátum 20.12.2025 a s ním banskobystrický benefičný koncert Angelus Cat Rescue sa už nezadržateľne blíži – ako znie tvoje pozvanie pre fanúšikov na túto akciu?
Jedná sa v podstate už o vianočný čas, v ktorom opäť máme šancu ukázať, že máme srdce na správnom mieste. Pomôžme tak združeniu, ktoré sa nielen o mačky stará, ale aj šíri veľmi dôležitú osvetu ohľadom kastračného programu, o ktorom by sa určite malo hovoriť na Slovensku viac. Line up je výborný, bude to krásny večer!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Petra Zaujec
