Milan „Doctor“ Jakubík je veľmi zaujímavou osobnosťou našej metalovej scény, na ktorej pôsobí už takmer 40 rokov... Keď som v rámci prípravy rozhovoru listoval staré čísla časopisov resp. vyhľadával na internete informácie o kapele EDITOR, narazil som na množstvo tém a udalostí, na ktoré som sa chcel určite spýtať a tak vznikli rovno dva rozhovory. V dnešnom prvom sme sa zamerali na témy, ktoré súvisia priamo s kapelou EDITOR a v nasledujúcom rozhovore sa zameriame na ďalšie Milanove aktivity resp. spomienky (nielen) na „zlaté 90. roky“. A tešíme sa, že už o pár dní – v piatok 23.5.2025 – si vystúpenie kapely EDITOR môžeme vychutnať na benefičnom koncerte Angelus Party v banskobystrickej Sove.
Kapela EDITOR bola založená v roku 1988, jej hudobné začiatky sa niesli v znamení thrash metalu a skupina patrila medzi priekopníkov tohto hudobného štýlu na Slovensku. V úplne prvej zostave sa okrem teba predstavili Pavel „Hirax“ Baričák - gitara, Ivan Ďurčo - gitara, Fero Sochulák - bicie a basgitarista Milan Barica. O skupine sa začína písať v hudobných časopisoch a fanzinoch, jej piesne sa objavujú aj v špecializovaných rozhlasových reláciách doma i v zahraničí. Veľký ohlas mal najmä profil skupiny, odvysielaný v dnes už legendárnej rozhlasovej relácii Větrník v československom rozhlase. Ako si spomínaš na prvú skúšku, prvý koncert, nahrávanie prvého dema? Čo všetko z tej doby bude pre dnešnú mladú generáciu hudobníkov znieť priam neuveriteľne? A ako sa vám podarilo dostať do Větrníka – bolo treba nikomu zavolať, poslať list alebo sa s niekým stretnúť? Alebo si vás našli a oslovili vás?
Na prvú skúšku s EDITORom si ozaj už po toľkých rokoch ani v podstate nespomínam... To si skôr spomeniem na skúšky s kapelou, v ktorej som pôsobil predtým. Volala sa TUPÝ CYNKULÁR a to bola fakt veľká sranda. Niekedy počas skúšky padli popolom aj dve rádiá, ktoré sme vtedy používali ako zosilovače. Ale o kapelu v pravom slova zmysle sa v podstate nejednalo, to prišlo až s EDITORom. Na prvý koncert s kapelou EDITOR si ale spomínam veľmi dobre, lebo to bol vtedy pre nás veľký zážitok. Bola to prehliadka amatérskych martinských skupín a bolo to deň pred začiatkom nežnej revolúcie v roku 1989. V podstate sa nám vtedy splnil sen, lebo stať na pódiu to bol v tej dobe - pre kapely ako my - fakt len sen. Nahrávanie dema to bol ďalší zážitok, ktorý sa dnešnej generácii ťažko vysvetľuje. Nahrávali sme v roku 1990 v Leopoldove u Tomáša Kmeťa a, ak sa nemýlim, tak krátko pred nami tam svoje demo nahrával aj vtedy ešte thrashový GLADIATOR. Nahrávalo sa na dva kazeťáky v neuveriteľných podmienkach. Dnes urobíš na hocijakom mobile 100x lepšiu nahrávku. Napriek všetkému to bolo počúvateľné a dokonca to teraz vydala na CD ako limitku čínska firma Thanatology Records, čo je úplne šialené, že to demo stále niekoho osloví aj po toľkých rokoch. Ak by mi vtedy niekto povedal, že po 35 rokoch sa takéto niečo udeje, asi by som si dlho klepal po čele. Čo sa týka Větrníka, tak to bol vtedy pre metalistov kult, takže ak sa tam niečo objavilo, tak to malo fakt veľký dosah. Neurobili sme vtedy nič špeciálne, normálne som demo poslal poštou, napísal k tomu pár slov a čuduj sa svete, zrazu sme sa počuli v celoštátnom rozhlase. Ťažko pozerať na tú dobu dnešnou optikou, neboli nahrávacie štúdiá, neboli vydavateľstvá, nebol internet, informácie sa šírili fanzinmi a všetko sa vtedy po páde režimu prudko menilo.
Ešte jeden návrat k začiatkom kapely – v jednom rozhovore si povedal, že – parafrázujem: „Boli sme úplní začiatočníci, nástroje nás neposlúchali, nikto nevedel, aké akordy sa používajú pri tejto muzike. Všetko bolo len na báze pokusov a omylov. Až postupne sme prekonali pôrodné bolesti a naša hudba konečne začala mať aký - taký ksicht. Neskôr naše pesničky zahrali v celoštátnom rádiu a na naše veľké prekvapenie nám v priebehu týždňa prišlo vyše 300 listov od poslucháčov.“. Spomínaš si na niečo konkrétne, čo vám vtedy fanúšikovia písali? Určite to bol úplne iný „level“ ako dnešné komentáre na sociálnych sieťach a asi výrazne prevládali pozitívne odozvy... Nepredpokladám, že si vtedy dal niekto tú námahu a napísal pár „hejtov“, zalepil list do obálky, zaplatil za známku a poslal vám to do Martina, haha...
Jasné, to bola vtedy úplne iná situácia. Vládla eufória, to ľudia dnes nepochopia. Zrazu so mohol cestovať, kúpiť si, čo chceš, spraviť koncert, hrať bez obmedzení. Obrovský rozdiel oproti predchádzajúcemu obdobiu. A ľudia boli pochopiteľne inak naladení, boli oveľa prajnejší a podporovali všetko nové, čo v metale vznikalo, neboli ani takí špecializovaní na jednotlivé metalové odnože ako dnes. Preto aj v listoch, ktoré sme dostávali, neboli žiadne hejty, väčšinou chceli demo, fotku alebo len napísali, že sa im naša hudba páči. Poštárka ma vtedy asi preklínala, ale bolo to obdobie, na ktoré rád spomínam. Potom neskôr, keď ľudia zistili, že sloboda nie sú len práva ale aj povinnosti, sa už nálada v spoločnosti zmenila a my sme len krútili často krát hlavou, kam sa to ako krajina uberáme.
Nebudeme teraz prechádzať celú históriu kapely (bolo by to naozaj nadlho), všetko máte podrobne popísané napríklad na vašom profile na Bandzone. Aké obdobie fungovania kapely považuješ za najlepšie a aké naopak za najhoršie? Aké tri udalosti podľa teba najviac ovplyvnili (pozitívne alebo negatívne) smerovanie kapely a jej súčasnú tvár? A ešte jedna „sumárna“ otázka: V kapele sa vystriedalo viacero rôznych hudobníkov – ktorí traja už bývalí členovia kapely zanechali najvýraznejšiu stopu?
Ja osobne považujem za najkrajšie obdobie práve to obdobie začiatkov. To bola neopakovateľná skúsenosť a doslova plnenie snov v priamom prenose. Treba si uvedomiť, že my sme fakt nevedeli poriadne hrať a všetko, čo sme robili, vznikalo doslova na kolene. Keď si zoberieš, aký sme urobili progres v priebehu pár rokov, čo je vlastne zaznamenané na koncertnom videu „Live In Abomination“ z roku 1992, tak je to priam až neuveriteľné. Kapela si v podstate prešla tromi obdobiami, keď sa diali udalosti, ktoré výrazne ovplyvnili ďalší vývoj. Prvé obdobie výrazných zmien bolo vlastne vtedy, keď sme si povedali, že stagnujeme a treba niečo urobiť, aby sme sa pohli ďalej. Došlo k výmene bubeníka a basáka a to nebolo celkom jednoduché, lebo sme fakt boli - a aj naďalej sme - kamaráti. Vtedy došlo aj k zmene štýlu, keď sme sa prestali orientovať výlučne na thrash metal. Druhé výrazné obdobie bolo vtedy, keď to už začalo v kapele škrípať v medziľudských vzťahoch a odišiel Hirax, no a napokon som potom po čase odmietol už koncertovať a fungovať ďalej aj ja. A tretie obdobie kapely prežívame práve teraz, keď sa vlastne kapela postavila opäť na nohy v novej zostave, aj keď v podstate so starými členmi. Proste nastal úplný reset a začali sme v roku 2014 úplne odznova. Čo sa týka členov kapely, tak tých sa v Editore vystriedalo za tie roky požehnane. Nepochybne veľa z nich malo výrazný vplyv na kapelu, či už v dobrom alebo zlom slova zmysle. No keby som mal niekoho vyzdvihnúť, bol by to nepochybne Hirax, ktorý mal na kapelu obrovský vplyv, či už organizačný alebo muzikantský. A kapela jeho odchod aj sakramentsky pocítila, lebo - či sme chceli alebo nie - bol jej dušou a zároveň aj neoficiálnym šéfom. No a netreba zabudnúť ani na význam Stanleyho a Prochyho, lebo tí ma zobudili zo zimného spánku a vlastne môžu za to, že EDITOR doteraz funguje.
Zaujímavosťou je, že so skladbou „Pod parou“ ste sa zúčastnili prestížnej súťaže Eurovision Song Contest Slovakia 2009 (Veľká cena Eurovízie) a samotný rovnomenný album vydalo vydavateľstvo EMI Slovakia. Ako sa vám to podarilo? Stavím sa, že na jednej strane ste získali mnoho nových fanúšikov a dostali ste sa do širšieho povedomia, no na druhej strane ste sa stali terčom posmechu zo strany ortodoxných undergroundových fanúšikov, ktorí vás začali vnímať ako „komerčnú kapelu“, ktorá sa zapredala svojim koreňom... Alebo to bolo inak?
Bola to taká súhra okolností. Ono možno to ľudia nevedia, ale tie pesničky, ktoré môžu súťažiť, majú určité kritéria, ktoré treba splniť a zhodou okolností sme presne takú pesničku mali vtedy k dispozícii. Tak sme to tam len tak „z prdele“ poslali a potom sme boli celkom v šoku z toho, že nás vybrali. Ja ani v najmenšom neľutujem našu účasť v tejto súťaži, nech si myslí o tom každý, čo len chce. Pre mňa osobne to bola veľmi zaujímavá skúsenosť, lebo predsa len kapela ako my nemá možnosť sa zúčastniť podobne veľkej televíznej produkcie s takou sledovanosťou. A tie reči o komerčnosti alebo nekomerčnosti sú niekedy celkom na smiech. Väčšinu života sa venujem hudbe, ale ani omylom by ma hudba, ktorú hráme, neuživila, takže asi to s tou komerčnosťou nebude také horúce, haha. Myslím, že úspešná komerčná kapela vyzerá trochu inak ako EDITOR. Keby sme to robili kvôli peniazom alebo popularite, tak sa na to už dávno vys****me, lebo nemáme ani jedno ani druhé. Muziku robíme primárne preto, lebo nás to baví a je to náš koníček. A čo sa týka EMI? Bola to naša prvá a aj posledná skúsenosť s veľkou vydavateľskou firmou. Síce sa predalo asi najviac albumov, čo pamätám, lebo ich distribučná sieť to vedela absorbovať a ponúknuť, ale celkovo to bol pre nich krok vedľa. V podstate ani nevedeli, čo s nami a investovať do nás moc nechceli. Postupne celá spolupráca vyšumela do prázdna a my sme sa vrátili naspäť tam, kam patríme...
Na stránke Metalopolis som objavil dve „dobové“ recenzie vašich albumov „Svet je proti nám“ a „Pod parou“ a autor vás rozhodne nešetril – citujem „EDITOR sami nevedia, čo vlastne chcú a ako zmienený kurz dotiahnuť k úspešnému koncu. Politický punk? Úderné HC? Recesistický rokec? Z každého niečo. Hrubo nastrihané, nakrivo nalepené, špinavým tmelom utesnené, farba napatlaná... Hudobný chameleón, ktorý by mal programovo osloviť všetkých, no viac odpudzuje, ako láka.“ resp. „EDITOR je dobrá kapela na dedinské tancovačky a ožieračky, len mi akosi chýba dôvod vydávať kvôli tomu CD. Skupina hodnú dobu hľadala svoju vlastnú tvár, rôznymi štýlovými skokmi v minulosti dospela do dnešnej podoby, ktorá sa javí ako mimoriadne zlá. Máte radi ALKEHOL, KABÁT, HORKÝŽE SLÍŽE a HARLEJ? EDITOR vám ponúka všetky tieto skupiny na jednom CD - ich vlastnom. Ich neúprimná produkcia ale nedokáže zaujať a už vôbec nie pobaviť.“. Samozrejme, že všetky recenzie sú čisto subjektívne a čo sa jednému recenzentovi zdá byť svetové, iný strhá „pod čiernu zem“... Každopádne ako si vtedy vnímal reakcie fanúšikov, novinárov, hudobníkov na vašu hudbu? A ako si reagoval na takéto negatívne spätné väzby – dokázali ťa vytočiť alebo si bol v pohode a nad vecou? Viem, že si aj ty napísal veľa recenzií na albumy iných kapiel – ako si postupoval pri hodnotení albumov, aké pravidlá si sa snažil pri recenzovaní dodržiavať?
Pozri sa, my sme nikdy neboli kapela, ktorú by kritika mala rada. Takže sme si časom zvykli na to, že všade dostávame „nakladačku“ a v princípe to už ani neriešime. Pre nás je určite dôležitejšie, keď odohráme dobrý koncert, ľudia sa zabavia a zaspievajú si s nami ako nejaká dobrá alebo zlá recenzia. Ja ako recenzent asi nie som na to moc dobrý, keďže poznám aj na to, koľko stojí námahy a peňazí vôbec niečo vytvoriť, nahrať a vydať. Nemám potom to srdce len kvôli tomu, že mne to nesadlo, kapelu potopiť. Koniec koncov najväčší kritik kapely je vždy poslucháč, ktorý si kúpi album alebo lístok na koncert. Keď to urobí, tak ho tá kapela asi niečím oslovila a žiadna recenzia toto neovplyvní.
Pristavíme sa ešte pri vašom zatiaľ poslednom albume „Old School“. Predchádzal mu rozpad vtedajšej zostavy kapely, ktorý bol spôsobený narušením medziľudských vzťahov. Potom ťa oslovili chalani, ktorí kedysi hrali v EDITORe, aby ste to znovu „oživili“. V tejto staronovej zostave ste v roku 2017 nahrali spomíaný album „Old School“, ktorý bol podľa tvojich slov robený od srdca, úprimný, plný energie, plný hlučnej gitary, silových bicích, pulzujúcej basy a nas***ého spevu. Žiadna jemná práca, žiadne veľké umenie, ale poctivý metal. V čom sa najviac zmenila atmosféra a spolupráca v kapele po zmene zostavy? Ako spätne hodnotíš „návrat ku koreňom“ a „druhé vstúpenie do tej istej rieky“?
Návrat ku koreňom hodnotím aj s odstupom času pozitívne. Asi bolo už fakt potrebné to celé resetnúť a postaviť nanovo. Aj album „Old School“ mám stále veľmi rád aj keď, keby sme ho robili dnes, tak by určite vyzeral inak... Ale to je v podstate dobre, že niektoré veci sa nedajú zmeniť, lebo takto majú aj určitú výpovednú hodnotu o tom, v akom rozpoložení sa vtedy kapela nachádzala a ako sa to prejavilo na jej hudbe. Atmosféra v kapele sa zmenila radikálne, v stručnosti by som to vyjadril tak, že od spolupracujúcich jednotlivcov sme prešli na kolektívnu prácu. Keďže už máme svoj vek a tiež aj svoje skúsenosti, horúce hlavy nám už vychladli a hoci sa aj teraz nevyhneme určitým treniciam, vieme sa rýchlo dostať do normálu a vieme sa vzájomne rešpektovať a tolerovať. Taktiež sme si priam neuveriteľne sadli aj po muzikantskej stránke. Takže to všetko prináša do kapely pohodovú atmosféru, ktorá je po toľkých rokoch hrania fakt potrebná, lebo inak by sme to rýchlo zabalili.
Čo sa týka vašich textov, dominantnou bola vždy téma revolty proti systému, proti ohlupovaniu v médiách a téma postoja k svetu okolo nás, plus v niekoľkých ďalších skladbách ste sa venovali muzikantskému životu. Ako vznikli dnes už legendárne hity ako „Červená čiapočka“, „Stop KDH“ či „Lemmy“? Spomínaš si na konkrétne impulzy, ktoré vás k zloženiu menovaných skladieb viedli?
Aj keď sa vždy zaprisahávam pri písaní nových textov, že sa už vys***em na politiku, napokon to dopadne vždy opačne, haha. Som proste „homo politicus“ a s tým už asi nič neurobím. Čo sa týka „Červenej čiapočky“, tak tá pesnička vznikla pri jednej chľastačke v skúšobni a potom sme ju mali niekoľko rokov odloženú, ako keby sme tušili čo sa s ňou stane, haha. Napokon sme ju dali na album „Game Over“ a odvtedy sa stala neoddeliteľnou súčasťou našich koncertov. „Stop KDH“ je trochu iný príbeh, pesnička je riadna starinka a je to najstaršia pesnička v našom playliste, ktorá prežila dodnes. Napísal som ten text krátko po tom, ako naše miestne KDH zablokovalo konanie koncertov v našom obľúbenom kulturáku, z ktorého napokon spravili Katolícky kultúrny dom. Pod vplyvom vtedajšieho nas***ia som napísal text, ktorý je - čuduj sa svete - stále aktuálny. No a napokon tu máme pieseň „Lemmy“. Musím povedať, že Lemmyho smrť ma vtedy celkom zasiahla, aj keď v podstate všetci vedeli, že je na tom už zdravotne zle, bolo to už aj vidno na jeho posledných koncertoch. Mal som kúpený aj lístok na jeho koncert, ktorý mal byť vtedy v Bratislave a dúfal som, že ho ešte uvidím na pódiu. No žiaľ už to nevyšlo. Keď sa vtedy objavila správa o jeho smrti, tak fakt ten text zo mňa vyletel v priebehu pár desiatok minút a keďže sme boli akurát vtedy v príprave albumu „Old School“, hneď sa nám to tam hodilo. Je to inak zaujímavé, niektoré texty sú úplný pôrod a niektoré ako keby už boli niekde napísané a čakali, kedy si ich stiahnem k sebe...
Za svoju dlhú „kariéru“ ste odohrali množstvo koncertov – vediete si nejakú štatistiku, vedel by si povedať ich presný počet? Ako najpamätnejšie si v minulosti spomínal vaše vystúpenie pred kapelou SWEET – kedy a kde k tomu došlo? Na aké podrobnosti a detaily z tejto akcie si spomínaš? Úplne inak si hodnotil koncert s kapelou PRO-PAIN, pretože ich technici sa vraj „chovali ako úplní idioti“. O čo konkrétne išlo? A aké ďalšie pamätné koncerty by si doplnil?
Nie, nevedieme si žiadnu štatistiku, takže presný počet ti nepoviem. Čo sa týka tej kapely SWEET, tak to som niekde spomínal, že ako chlapec som u známych dostal k ich LP a bol som vtedy z toho úplne hotový. Bolo to vlastne moje prvé stretnutie s tvrdšou hudbou. Keby mi niekto vtedy povedal, že raz im budem na ich koncerte robiť predkapelu, tak to by znelo ako úplne sci-fi, haha. A stalo sa - veľa rokov dozadu v Žiline. Čo sa týka PRO-PAIN, tak tam nás ako ich predkapelu úplne odignorovali, v podstate ich technici postavili komplet pódiovku a nám povedali, že sa máme zmestiť do zvyšného priestoru. Takže keď sme postavili bicie a gitarové aparáty, tak nám ostal k dispozícii iba úzky pás na okraji pódia. Mali sme veru čo robiť, aby sme počas koncertu nespadli z pódia. To, že sme boli v hlasitosti asi na polovici úrovne hlavnej kapely, to bol k tomu už len „bonus“. No čo sa týka koncertov, tak sme toho zažili naozaj celkom dosť, nie všetko je ale publikovateľné, haha. Určite nezabudnem na Jim Beam Fest v roku 2000 na Teplom vrchu, ktorý skončil samovoľným rozpadom a útekom usporiadateľa aj s peniazmi a mňa neskôr ešte čakali dve svedecké výpovede na polícii, keďže tam išlo o trestný čin.
Prenesme sa už do blízkej minulosti a súčasnosti: V decembri organizujete v RC Mlyn akciu s názvom Christmas Metal Attack, na treťom ročníku sa predstavili okrem vás aj PYOPOESY, HOW?NO!CUC či SYRIDAS. Čo bolo hlavným impulzom, ktorý vás viedol k začatiu organizovania tohto podujatia na domácej pôde? Ako sa doterajšie ročníky vydarili a aké máte plány na tento rok resp. do budúcnosti?
Motiváciou bolo, že si chceme aspoň raz za rok zahrať aj doma a ten vianočný čas je celkom fajn na takú rekapituláciu roku a stretnutie s priateľmi. Pravdu povediac ale v tejto chvíli ani nevieme, či tieto koncerty budú pokračovať a ak aj budú, tak v akej podobe. Dôvod je jednoduchý a tým je návratnosť vloženej energie a financií. Návštevnosť na koncertoch je taká, aká je a charita sa nedá robiť donekonečna. Logicky si potom človek položí otázku, či to má vôbec význam. Určite chceme tento rok urobiť v Martine krst nového albumu a všetko ostatné je zatiaľ vo hviezdach...
V tomto roku som zaregistroval zatiaľ len jeden váš koncert – v apríli ste vystúpili na Bloody Fest vol. 5 v Barrák clube v Ostrave. Menšia koncertná aktivita je nepochybne spôsobená prípravou nového albumu – k tomu sa ešte dostaneme. Čo sa týka koncertov na Slovensku a v Čechách, vnímate nejaké podstatné rozdiely v kvalite organizácií podujatí, návštevnosti, reakcií fanúšikov? Bolo by to asi na dlhú debatu, ale minimálne z pohľadu veľkosti každoročne organizovaných letných festivalov sú Česi o pár „levelov“ vyššie. U nás pribudlo zopár menších open-air festov a jeden väčší (Rock Pod Kameňom) na východe Slovenska naráža na problémy a budeme radi, ak nedopadne ako Topfest (hoci to je zas iný príbeh)...
Pár ponúk sme museli tento rok odmietnuť, ale ani nie tak kvôli nahrávaniu, ale skôr z dôvodu, že sa nedalo uvoľniť v danom termíne zo zamestnania. Lebo - aj keď sme podľa niektorých komerčné mrd*y - hudba nás neživí, ale chodíme do práce ako všetci ostatní a nie vždy sa to dá zladiť. Situácia na Slovensku a v Čechách je neporovnateľná. Môžeš zobrať hociktorý parameter - či už počet akcii, počet kapiel, návštevnosť - vo všetkom sú pred nami. A to už ani nehovorím o tom, ako to tam funguje. My tam v poslednej dobre hráme pomerne často a aj malé podujatia sú organizované na veľmi slušnej úrovni. Ale aby som nebol úplne negatívny, tak na Slovensku sa mi mimoriadne páči ako to robí napríklad Štefan Skokan v popradskom Rock Fabric. Tie jeho akcie majú hlavu aj pätu, má dobrý výber kapiel a veľmi slušné návštevy. Keby bolo takýchto srdciarov na Slovensku viac, tak by to scéne mimoriadne prospelo.
Zaujala ma informácia, že čínska firma Thanatology Records vydala nedávno vaše prvé a druhé demo "World Decay/The Flood After Us" v limitovanom náklade 250 ks CD. A vďaka vydavateľstvu Depressive Illusions Records vyšli spomínané demá dokonca aj na MC kazete. Ako došlo k týmto spoluprácam? Máš prehľad o tom, ako sa albumom darí v predaji? A čo všeobecne hovoríš na „renesanciu“ formátov LP a MC? Ja som síce na MC kazetách a nahrávaní pesničiek z rádií vyrastal, ale neviem, čo by ma presvedčilo, aby som sa k tomuto nie veľmi praktickému formátu vrátil... LP sú samozrejme najmä z grafického a zvukového hľadiska iná „liga“...
Toto je v prvom rade Hiraxova zásluha. Tým, že komunikuje s ľuďmi z metalovej komunity po celom svete či už ako muzikant alebo ako vydavateľ, tak potom sa mu podarí raz za čas zariadiť aj takýto husársky kúsok. Inak o tieto staré demáče bol v Ázii stále záujem, čo viem tak najmä v Japonsku. Takže je super, že Hirax ich dal remastrovať a vydal ich na CD, japonský distribútor si pre ne dokonca urobil špeciálne prebaly v japončine, keď som to videl tak som skoro odpadol, haha. No a potom už je len krok k tomu, že sa nájde nejaký ďalší záujemca o vydanie - či už spomínaná čínska firma Thanatology Records alebo ukrajinská Depressive Illusions Records. Som strašne rád, že tieto nahrávky stále žijú, ale fakt je treba si uvedomiť, že stále ide o viac menej zberateľskú záležitosť. Čo sa týka návratu LP a MC, tak tomu celkom fandím, aj keď pre mňa to fakt už nie je. Počas svojho života som si prešiel snáď všetkými formátmi, čo boli k dispozícii a momentálne si plne užívam to, že v mobile môžem mať tisíce piesní a počúvať ich, kedy chcem a nepotrebovať k tomu žiadne špeciálne prehrávacie zariadenie.
Začiatkom marca ste začali nahrávať nový album, v apríli ste uverejnili na FB status: „Práce na našom novom albume úspešne pokračujú. V týchto dňoch sme nahrávali spevy a album pomaly, ale isto dostáva svoju konečnú podobu. Ešte nás čaká mix, mastering, ale koniec je už blízko priatelia. V štúdiu Southock Recording, kde nahrávame, vládne výborná nálada a pohoda a to aj vďaka tomu, že tam za mixom čaruje Martin „Prcek“ Roženek, s ktorým si rozumieme nielen čo sa týka hudby, ale máme aj spoločný zmysel pre humor.“ Kedy môžeme teda očakávať vydanie vašej novinky a čo všetko nám už o nej môžeš povedať?
Jediné, čo môže povedať s istotou je to, že to vydáme tento rok. Stále ešte pracujeme na konečnom zvuku a nemalo by to už trvať dlho. O novom albume môžem povedať len toľko, že je to EDITOR v pravom slova zmysle. Takže ťažko definovateľný hudobný štýl a politikou líznuté texty. Ide o také prepracovanejšie pokračovanie albumu „Old School“. Na rozdiel od predchádzajúceho albumu sme sa viac pohrali s piesňami po aranžérskej stránke a bude tam oveľa viac sól a gitarovej práce najmä vďaka tomu, že do kapely sme pred časom zobrali nového skvelého gitaristu Aďa a bolo by škoda ho nevyužiť.
V piatok 23. mája si z nahrávania odskočíte do Banskej Bystrice a vystúpite spolu s kapelami DEFINITION, UNDER MY ISSUE a BRAINLESS na benefičnej Angelus Party. Pôjde o jubilejný 20. benefičný koncert pod hlavičkou „Angelus“ a celé vyzbierané vstupné venujeme pre OZ Akčné rodiny, ktoré sa dlhodobo venuje podpore detí s rôznymi formami zdravotného znevýhodnenia, obetiam šikany, ako aj rodinám, ktoré čelia náročným životným situáciám. Na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vaše vystúpenie?
Radi podporíme dobrú vec a to viac, keď má takéto zameranie. Fanúšikovia sa môžu tešiť nielen na naše známe pesničky, ale do playlistu určite zaradíme aj novinky z práve nahrávaného albumu. Dúfam, že fanúšikov príde čo najviac a že sa spolu dobre zabavíme. Tešíme sa na to!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: archív kapely
