Kapela RUST2DUST je jednoznačne originálnym zjavom na našej hudobnej scéne. Do svojej hudby vnášajú neobvyklé nápady, rozvíjajú medzižánrové spolupráce, majú za sebou predskakovanie kapelám ako LAMB OF GOD či LIMP BIZKIT, vystúpili na legendárnom Wackene, pri nahrávaní albumov spolupracujú s renovovanými odborníkmi. Napriek nesporným úspechom si zachovávajú nadhľad a zostávajú „pohoďákmi“, s ktorými je radosť robiť rozhovor – veď posúďte sami: na otázky odpovedali všetci členovia kapely R2D – Ondro, Tomáš, Marek a Ern. A tešíme sa samozrejme na vystúpenie kapely 27.9.2025 v Randali na benefičnom koncerte „Bratislavský Angelus – 30 rokov Abstract“.
Začneme trochu všeobecne o umení ako takom: Tomáš sa v jednom rozhovore vyjadril, že umenie je niečo, čo potrebuje k životu rovnako ako vzduch: „Je dôležité byť silný a nepodliehať klamstvu, ktoré sa na nás valí z každej strany. Rozum a rozvaha má otvorenú náruč k pokore. Treba vnímať maličkosti a tešiť sa z každej drobnosti v živote.“ Ako vnímajú umenie ostatní členovia kapely? Môže podľa vás umelec svojou tvorbou ovplyvniť názory iných? Alebo má umenie skôr prinášať radosť, odreagovanie, psychohygienu?
Ondro: Myslím si, že umenie a umelec môže mať silu ovplyvniť názory iných. Miera dopadu bude zrejme závisieť od umelcovho dosahu a obľúbenosti. Radosť, odreagovanie sa a psychohygienu jednoznačne považujem za hlavné palivo hnacieho motora našej kapely.
Ern: Podľa mňa je umenie predovšetkým niečo, čo sa nedá vynútiť. Ak niekto zo seba niečo nasilu vynucuje, už to nemožno nazývať umením. Je to zároveň dar. Každý, kto sa vie vyjadriť prostredníctvom akéhokoľvek druhu umenia, môže sa považovať za šťastného, pretože mu to umožňuje uniknúť zo sivého, v súčasnosti čoraz depresívnejšieho každodenného života. Myslím si, že umelec neúmyselne ovplyvňuje názory iných, veď ak ho niekto nenávidí, aj to je názor (smiech). Skutočne môže byť cieľom baviť ostatných, no práve to uľahčuje ľuďom prijímať to, čo by umelec chcel povedať (ak má čo povedať), pretože keď sa dobre bavíme, sme vnímavejší aj k novým veciam. Nenávidím, keď sa do umenia vkráda politika, ale keď sa zamyslíme, počas histórie boli často hnacou silou väčšiny revolúcií práve umelci.
Tomáš: Áno, stále platí. Umenie je pre mňa spôsob, ako sa nadýchnuť. Nie je to len hudba či text, ale priestor, kde sa dá pomenovať to, čo veľa ľudí „len cíti“. Umelec prirodzene ovplyvňuje názory, nie preto, že by chcel kázať, ale preto, že ak je úprimný, nastaví zrkadlo a ponúkne most k vlastnému prežitku. Rovnakú váhu má aj radosť, odreagovanie a psychohygiena. Keď je v dielach pravda, ľudia si v nich nájdu, čo práve potrebujú: silu, pokoj alebo iba chvíľu úľavy od reality. A ak sa pritom usmejú či zatancujú, viem, že to malo zmysel.
Marek: Tominove slova len potvrdzujem. Keď sa zameriame na umenie a jeho vplyv, je to veľmi široký obzor, ktorý si môže každý uchopiť tak ako mu vyhovuje a vyťažiť z neho maximum. Pre mňa osobne je primárne radosť, odreagovanie a psychohygiena. Vystihol si to presne. To sa, ale samozrejme nevylučuje s tým, že umelec má tu možnosť ovplyvniť kohokoľvek akokoľvek.
Kapela RUST2DUST (ďalej R2D) vznikla na základoch kapely RUMBURAX, terajší členovia pôsobili aj v zoskupeniach ako CANDY CORE, CORE F.S., CANIS LUPUS či ARVA. Povedzte nám pár slov o období pred založením R2D – ktoré z menovaných kapiel ešte fungujú a akým spôsobom prípadne ovplyvnili vznik a hudobné smerovanie R2D? Kto a za akých okolností bol iniciátorom založenia kapely R2D?
Ondro: Z menovaných zoskupení zrejme nefunguje už žiadne. Nemôžem hovoriť za ostatných spoluhráčov, ale tie staré projekty vnímam ako časť svojej hudobnej evolúcie. Vkus i spôsob tvorby sa v čase menia. To, že dva krát nevkročíš do tej istej rieky, v hudbe platí obzvlášť. Iniciátorom vzniku R2D boli 4/5 RUMBURAX a okolnosti už dnes nie sú vôbec podstatné.
Tomáš: Každá z tých kapiel mala svoju energiu, svoje publikum a hlavne svoje chyby, na ktorých sme sa učili. Boli to skúsenosti, ktoré nás pripravili na niečo väčšie. Aj keď dnes už tieto projekty nefungujú, ich odkaz v nás zostal – či už v prístupe k pódiu, v tvorbe hudby, alebo v tom, ako spolu vychádzať ako ľudia.
Marek: Myslím, že žiadna z menovaných kapiel už nie je aktívna. Zato R2D je aktívne na plný kotol! Počas hudobného vývoja sme prešli dlhú cestu a každá z kapiel bol dôležitý míľnik, ktorý nás ovplyvnil a poznačil. V jednej fáze vývoja RUMBURAX, ktorá bola mimochodom asi najproduktívnejšia, čo sa koncertovania týka celkovo, sa dostavili okolnosti, ktoré nás prinútili opustiť RUMBURAX. Všetci členovia RUMBURAX okrem Adama (speváka) založili R2D.
V roku 2010 ste vydali EP s názvom „Dopamine“ a o rok neskôr debutový album „Daymare“, ktorý dokonca získal nomináciu na Radio_Head Awards 2011 v kategórii „žánrové ceny Hard & Heavy“. Tomu sa povie vcelku raketový štart... Ako si na toto obdobie spomínate a ako s odstupom času vnímate svoju rannú tvorbu? Aká skladba z debutu podľa vás najviac vystihuje R2D model z roku 2011?
Ondro: Je to síce už 15 rokov späť, ale ešte aj dnes hrávame na koncertoch tri-štyri pesničky z albumu „Daymare“. V tom čase to bola celkom slušná jazda. Záujem o klubové koncerty vtedy vrcholil a my sme mali skvelú formu. Rád na to obdobie spomínam. R2D model 2011 za mňa jednoznačne „Hate“.
Tomáš: Na to obdobie spomínam s veľkou dávkou nostalgie a vďačnosti. „Daymare“ pre nás nebol len debut – bol to dôkaz, že všetka energia a odhodlanie, ktoré sme do kapely vložili, dokázali preraziť. Boli sme hladní po hudbe, po pódiu, po tom, aby sme ľuďom ukázali, kto sme. Aj preto to celé pôsobilo ako raketový štart – jednoducho sme išli naplno a nič sme neriešili.
Marek: Prekvapuješ ma v pozitívnom svetle, koľko detailných informácií máš. Boli sme plní energie robiť nové skladby s Tomášom, ktorý zmenil celkovú tvár, tvorba išla od ruky, v krátkom slede sme nahrali EP, album, prišli nominácie Head Awards a ďalšie veľmi progresívne pozitívne veci. Celkovo asi jeden z prvých undergroundových klipov v tomto žánri sme robili na skladbu „Hate“, ktorá nám je súdená a hráme ju na každom jednom koncerte, pretože má energiu že vás na živo vystrelí z topánok.
Mimochodom v roku 2010 ste ako stále ešte začínajúca kapela absolvovali turné s LAMB OF GOD, čo sa mi zdá byť (aj vzhľadom na to, že ste vtedy mali vydané len EP) takmer neuveriteľné. Ako sa vám to podarilo? Predpokladám, že v tej dobe ešte nebolo bežné, aby menšie kapely platili za to, že môžu predskakovať veľkým menám...
Ondro: To platenie za predskakovanie bolo bežné dávno pred tým, ale náš prípad to nebol. Ďakovať za tú príležitosť však musíme Tomášovi Fialovi a Shindymu z Obscure Promotion a chalanom z MMC/Randalu. Do dnešného dňa máme plagát z tej akcie v skúšobni na stene.
Tomáš: Pre nás to bolo niečo ako sen, ktorý sa stal realitou. Keď hráte len krátko a zrazu dostanete možnosť postaviť sa na pódium pred kapelu, akou sú LAMB OF GOD, uvedomíte si, že tieto chvíle sa dejú raz za život. Nebolo to o peniazoch, ale o dôvere ľudí, ktorí nám verili a otvorili dvere. Pamätám si, že pred koncertom vo mne pulzovala obrovská nervozita aj nadšenie. Vedel som, že stojíme na hrane niečoho veľkého a že máme len pár minút, aby sme ukázali, že na to máme. Keď sme vybehli na pódium a prvé tóny sa rozliehali sálou, nervozita zmizla a ostala len čistá energia. Publikum to prijalo fantasticky.
Marek: Bol to asi osud, že sme dostali od promotéra Obscure takúto príležitosť a dôveru, ktorá nás nakopla na našu ďalšiu cestu životom Rust2Dust. Bola to veľká škola a zážitok, ktorý si nesieš následne celý hudobný život. Sú to pre nás splnené sny, ktoré si ako hobby plníme.
V roku 2012 ste ako prvá slovenská kapela vystúpili na legendárnom Wackene, keď som sa na túto tému pýtal Marty z APRIL WEEPS, odpovedela: „Wacken bolo šialené vystúpenie z reality do nejakého paralelného metalového sveta. Zážitok, na ktorý bude vzrušujúce spomínať v húpacom kresle na dôchodku. Byť jeho súčasťou, ako vystupujúca kapela, bola veľká radosť a pocta. Do nášho vystúpenia sme dali všetku našu silu a nadšenie. Spätne si vravím, že možno až moc. Ale vtedy sme to tak cítili. Tak to malo byť. Energia, ktorú sme dostali od obecenstva, nás úplne nabila. Myslím, že to môžem nazvať ako jeden z „peak experience“ môjho života. Organizácia bola na vysokej úrovni, metalové mestečko malo jedinečnú atmosféru prachu, dažďa, blata v sprievode tvrdej hudby a čierňavy metlákov kričiacich "Wackeeeen". Mala som možnosť vidieť a počuť skvelé kapely, ba dokonca hrať na spoločnom stagei!“ Aké bolo vaše vnímanie tohto (asi aj pre vás nezabudnuteľného) zážitku?
Ondro: Marta to popísala veľmi pekne. Pozdravujem. A podpisujem sa pod to. S odstupom času sa pamätám, ako pedantne sme sa na ten koncert pripravovali. A potom na našu permanentnú party pohodičku v stanovom mestečku.
Marek: Keď som si ako malý chlapec, predstavoval počas búchania na vankúše, že raz budem mať vlastný koncert - je to až neuveriteľné, že sa to splnilo a rovno na najväčšom metalovom sviatku menom Wacken. Opäť obrovská skúsenosť, ktorú sme s pokorou prijímali bola neuveriteľná. Opäť jeden z tých zážitkov na cely život.
Posuňme sa do roku 2015: predskakovanie LIMP BIZKIT bolo (minimálne pre gitaristu Ondra) splnením detského sna. Ondro sa o tejto legendárnej kapele vyjadril, že „najviac ma zasiahol ich druhý album „Significant Other“, ktorý som dookola počúval na walkmane. Naviac Wes Borland patri do skupiny gitaristov, ktorí intenzívne formovali moju hru. Keby mi vtedy niekto povedal, že raz budem hrať na rovnakom pódiu ako on, odporúčal by som mu vyhľadať odbornú pomoc (smiech).“ Ako sa to teda celé s LIMP BIZKIT zomlelo a ako koncert dopadol? Mali ste priestor „pokecať“ s členmi kapely alebo „boli hviezdy privysoko“?
Ondro: Mne sa dokonca podarilo s Wesom Borlandom a Johnom Ottom chvíľu pokecať a odfotiť sa. Boli úplní pohoďáci. Koncert však bol pre nás na pódiu jedna veľká nočná mora podľa klasického scenáru „potopme si predkapelu“. Zvukovú skúšku nám uťali pri zvučení kopáku, čo znamená, že sme v podstate nemali nazvučené nič. Náš zvukár mal chuť si hodiť mašľu. A za zomletie musíme poďakovať slovenským organizátorom koncertu a nášmu kamarátovi Rudi Rusovi, ktorý nás odporučil. Vtedy sme totižto pustili von dva single v spolupráci so Zverinom.
Ern: Rovnako ako pre Ondra to bol aj pre mňa obrovský zážitok. Kedysi na strednej škole sme poskladali na kazetu „Significant Other“, ktorú si potom celý intrák „pirátsky“ prekopíroval - dúfam, že to už je premlčané (smiech). Keby mi vtedy niekto povedal, že raz to uvidím zo zákulisia, asi by som pacienta poslal k rovnakému odborníkovi ako Ondro. Nehovoriac o tom, že to bol pre mňa len druhý koncert s kapelou. Prvý bol iba týždeň predtým, ak nerátam hranie v rádiu Headbanger FM. Priznávam, že som zo zákulisia vykonal totálnu priemyselnú špionáž. Skontroloval som všetku techniku, zapojenia a pozorne som načúval, či sa náhodou nepriučím niečomu z tej profesionality, ktorá tam panovala. Okrem Freda Dursta sme sa stretli s celou kapelou, ale najväčší zážitok bol, keď Wes Borland jedol v spoločnosti Johna Otta a nechceli sme ich rušiť, ale jednému z nás aj tak vykĺzlo, že by sme chceli spoločnú fotku. A on na to úplne nečakane povedal: „Fotku? Ale no tak, poďte jesť s nami!” Fotku sme nakoniec dostali, ale nechceli sme im veľmi narúšať pohodu, nás už totiž čakala príprava pred koncertom. Fun fact: Wes a Otto jedli hubovú krémovú polievku. (smiech)
Tomáš: Predskakovať LIMP BIZKIT bolo ako otvoriť dvere do vlastných spomienok. Zrazu som sa ocitol na pódiu s kapelou, ktorú som kedysi počúval v slúchadlách na ceste domov zo školy – a teraz stáli pár metrov odo mňa.
Marek: Jaj, aj to bol skvelý deň, dokonca sme s nimi sedeli pri jednom stole s pivkom. Akurát Fred nemal v ten deň správnu krivku a videli sme ho len okrajovo v backstage, ale inak boli chalani skvelí.
V roku 2016 prichádza album č.2 s názvom „Vortex“ - v čom bol podľa vás iný oproti „Daymare“, v čom sa kapela posunula, aké ste v tej dobe evidovali reakcie zo strany fanúšikov, recenzentov?
Ondro: Album „Vortex“ bol iný. Už len tým, že počas tvorby sa čiastočne upravila zostava R2D a tým aj spôsob tvorby. Na reakcie si už veľmi nepamätám, ale na Radio Head Awards bol nominovaný tiež, takže úroveň sme si zrejme podržali (smiech).
Ern: Pre mňa to bol prvý album s kapelou. Nepovedal by som, že som bol nervózny, ale prišiel som do procesu, ktorý už niekto začal predo mnou. Musel som realizovať svoje vlastné predstavy a priniesť do hry svoj vlastný hudobný štýl tak, aby som zároveň rešpektoval už vytvorené časti, ale tiež do toho vložil seba. Povedzme, že to bola dobrodružná cesta. Pamätám si, že „Vortex“ bol tiež dobre prijatý publikom, aj keď trochu iný. Pravdepodobne kvôli prebiehajúcim zmenám v rámci kapely. Momentálne začíname „znovu objavovať“ niekoľko zabudnutých skladieb z „Vortexu“ a s radosťou ich „jamujeme“ na skúškach. Kto vie, možno sa niektoré znova objavia v našom budúcom playliste.
Tomáš: Pre mňa bol “Vortex” najnáročnejší album, aký som dovtedy písal. Úprimne, v tom období som mal hlavu úplne inde a často som mal pocit, že vlastne ani neviem, čo robím. Skôr som tým preletel, než že by som sa do toho vedome ponoril. Aj preto sa mi k nemu viaže zvláštny pocit. Sú tam momenty, ktoré považujem za naozaj výnimočné, ale zároveň viem, že dnes by som to celé napísal úplne inak. A to je v poriadku. Hudba je odrazom času, v ktorom vzniká a vtedy som bol proste niekde inde. Možno práve preto “Vortex” zachytáva chaos, ktorý som vtedy cítil. Je to úplne prirodzený vývoj a späťne to vnímam ako dôležitú kapitolu, ktorá nás posunula ďalej.
Marek: V prvom rade boli aplikované odlišné hudobné produkcie a celkový zvuk sa posunul zase trošku inde. „Daymare“ sme, čo zvuku týka, produkovali u Tue Madsena v Dánsku, „Vortex“ sme robili v rámci Česko-Slovenska. Na albume „Vortex“ sme začali spoluprácu s raperom Zverinom. Taktiež sme začali textovať skladby po slovensky a to nám, čo sa týka pohľadu do budúcnosti, ostalo až do súčasnosti. Dokonca sa nám podarilo vydať tento album okrem CD aj na LP. „Daymare“ sme vydali napríklad aj u anglického vydavateľstva, čím sa dostal viacej do sveta, s „Vortexom“ a slovenskými textami sme sa zamerali na domácu scénu.
O albume „Raz To Dáš“ z roku 2022 ste sa v rozhovoroch vyjadrovali ako o plnohodnotnom produktu, v ktorom je kus dospelého umenia, emócii. Spomínali ste nový zvuk, experimenty, skvelú chémiu a atmosféru v kapele. Album bol podľa vás výsledkom pozitívneho a odvážneho prístupu s obrovskou chuťou všetkých členov R2D a ľudí okolo kapely. Považujete tento album aj s odstupom času za doterajší vrchol v tvorbe kapely? Obdobie pandémie mnoho umelcov využilo práve na tvorbu novej muziky (keďže sa nemohlo koncertovať) – ako sa vám komponovalo v tomto neľahkom období a ako vtedajšia situácia ovplyvnila vašu tvorbu?
Ondro: Väčšina muzikantov najviac adoruje svoj posledný album (smiech). Čo ale osobne považujem za najvýraznejšiu zmenu v porovnaní z ostatnými albumami je fakt, že už pri tvorbe demoverzií pesničiek bol prizvaný producent. To pandemické obdobie pre nás nebolo úplne najkreatívnejšie. Popravde mám pocit, že nám tvorba ide stále pomalšie. Už sa zbesilo nepúšťame po každom nápade, ktorý sa v skúšobni objaví. Miera sebakritiky nám rastie s vekom.
Ern: Pre mňa to bola čistá karta. Tu sme všetci začali tvorbu spolu od začiatku, všetci sme mali jasné vízie, čo by sme chceli dosiahnuť v našich častiach. Sústredili sme sa, spoločne sme všetko podrobne premysleli a skomponovali. Boli sme naozaj na rovnakej vlne. To zjednotil a korunoval náš Adam Mičinec. A pritom sme sa skvele bavili, čo podľa mňa aj počuť na albume. Čo sa týka tvorby počas pandémie, nebolo to jednoduché, ale získali sme veľmi užitočné skúsenosti. Posielali sme si veľa domácich nahrávok a veľa sme sa z toho naučili. Určitú časť sme si aj ponechali a domáca demo tvorba je dodnes neoddeliteľnou súčasťou nášho tvorivého procesu. Často hovorím tým, čo začínajú teraz, že začínajú v skvelom čase. Keď som ja začínal, všetci mali iba „Jolanu“ (smiech) a kvôli prehrievajúcim sa zosilňovačom sme museli mať na skúškach aj zbytočné prestávky. Teraz sa to dostalo do bodu, že s telefónmi v kapse mixujeme a nahrávame skoro lepšie zvuky ako vtedy s naším najlepším vybavením… Samozrejme, o týchto veciach som iba počul, veď máme len 19 rokov. (smiech)
Tomáš: „Raz To Dáš“ pre mňa nebol len ďalší album – bol to začiatok niečoho nového. Cítil som, že kapela dospela do bodu, kde sa spojila skúsenosť, odvaha a radosť z tvorby do jedného celku. Bol to album, na ktorom sme si všetci dovolili ísť ďalej, experimentovať a hľadať nové zvuky, no zároveň zostať verní tomu, čo je pre nás podstatné – autenticite. Pandémia bola zvláštne obdobie. Priniesla neistotu, ale zároveň aj čas spomaliť a zamyslieť sa. Vďaka tomu sme tvorili inak – posielali sme si nápady na diaľku, pracovali sme z domova a paradoxne nás to ešte viac zomklo. Pre mňa bol tento proces dôkazom, že hudba si vždy nájde cestu. A výsledkom bol album, ktorý je pre mňa odrazom nielen našej hudobnej, ale aj ľudskej zrelosti.
Marek: Samozrejme ako všetkých umelcov, hlavne tých na profi báze, sa to dotklo výraznou mierou. My sme v tomto období dokázali venovať čas a energiu v maximálnej miere do produkcie, kde sme prvý krát zapojili do tvorby aj producenta (Adama Mičinca a jednej skladby Jakuba Tirča), čo bol zase krok vpred oproti predchádzajúcej tvorbe, občas aj vystúpenie z komfortnej zóny, ale presne kvôli tomu sme to chceli presne takto robiť a opäť sa posunúť novým smerom. Bolo to veľmi plodné obdobie a my sme sa nikam neponáhľali. Nakoniec sme to celé zavŕšili nahrávaním a priamym online dozorom zo Švédska v štúdiu LVGNC Studios (u Mareka Rakovického) a Pulp štúdiu. Následne mixovaním a celkovým zvukom s producentským štúdiom Fascination Street Studios slávneho producenta Jensa Bogrena.
Kompozičný proces k albumu „Raz To Dáš“ prebiehal v štýle „ jeden začne a ostatní sa postupne pripoja“. Je to vraj pre vás veľmi návykové, úplná voľnosť, psychohygiena a radosť z tvorby. Emócie vkladáte do muziky, ktorú slobodne hráte bez mantinelov a obmedzení. Názov albumu je v podstate stav mysle: „Nie je dôležité vidieť cieľ, ale veriť, že do cieľa prídeme. Sú v živote chvíle, kedy je nesmierne dôležité veriť v niečo väčšie ako ste vy sami.“ Zostávate aj naďalej pri tomto štýle komponovania? A v akých momentoch vašej doterajšej hudobnej kariéry ste si povedali, že „teraz sme to fakt dali“?
Ondro: Zaujímavá otázka. Ten pocit sme zrejme mali pri každom hotovom albume. Naposledy sme tento zdieľaný pocit zažili pár dni dozadu pri skúšaní nových textov. Songy zrazu nabrali úplne iné kontúry, celé to začína mať hlavu a pätu. No čo ti poviem, veľká radosť vo mne (smiech).
Ern: Po každom úspešnom koncerte alebo keď dokončíme novú pesničku, vždy máme tento pocit. (smiech)
Tomáš: Tento album nás veľa naučil. Naučil nás pozerať na veci trochu inak a prijať fakt, že tvorba by nemala mať hranice. Keď niekto začne a ostatní sa pridajú, vzniká priestor, kde nie je kalkul ani tlak – len čistá energia a okamih, ktorý nás nesie. Práve preto je tento proces tak návykový, dáva nám slobodu a radosť.
Marek: To sme si povedali hneď pri našom prvom a druhom koncerte s LAMB OF GOD (smiech). Ale samozrejme sme boli len na začiatku našej cesty, ale veľmi úspešne. Je potom náročnejšie nadväzovať, ale momenty ako spomínaný Wacken alebo to, že s troma albumami sme sa umiestili vždy vo finálovej 5-ke Radio Head Awards, čo je absolútne neuveriteľné v rámci mantinelov a možností, v akých pracujeme a tvoríme, keďže je to stále naše hobby popri práci a rodinách... Takže skvelé, dali sme to a stále dávame (smiech).
Album „Raz To Dáš“ produkoval už spomínaný Adam Mičinec, nahrávali ste ho v bratislavskom Pulp Studiu, mix a master prebehol vo švédskom Fascination Street Studios. Ako ste sa k jednotlivým spoluprácam dostali, aké kontakty ste využili? Čo by ste v tejto oblasti poradili ostatným slovenským kapelám? V čom vidíte výhody takejto formy nahrávania albumu v porovnaní s (v dnešnej dobe populárnymi)“self releasmi“?
Ondro: S Adamom nás spojil náš bývalý gitarista a dlhoročný spolupracovník Miško Koleják. Adam Mičinec nám zase odporučil Švédov. Bubny sme však nahrali v Lavagance Studios u Mareka Rakovického a strunové nástroje a spevy v Pulpe. Chceli sme mať na nahrávke „ozajstné“ bicie. Kto sme, že by sme mali niekomu radiť (smiech)? Každá doba prináša iné možnosti. Dnes volíme opäť iný postup nahrávania. Ale bicie budú opäť ozajstné (smiech). Ale povedzme si úprimne, dnes už je svet zvukariny tak ďaleko, že výbornú nahrávku naozaj môžeš dosiahnuť aj z pohodlia domova.
Ern: Myslím, že my sa skôr držíme tých oldschool metód. Obe cesty majú svoje plusy aj mínusy. Ale, ako som už spomenul, technicky žijeme fakt skvelé časy, ktoré nám dávajú do rúk super nástroje (a teraz nemyslím AI!), vďaka ktorým môže byť aj self-release úplne konkurencieschopný. Ak by som mal dať radu – každý by si mal nájsť to, čo mu najviac sedí a je mu pohodlné. Lebo tvorba má byť chill, nie stres.
Tomáš: Spolupráca s Adamom Mičincom bola pre nás prirodzená voľba – poznali sme sa cez priateľov a hneď od začiatku sme cítili, že má cit pre náš zvuk aj atmosféru. Fascination Street vo Švédsku nám odporučil on - a úprimne - bola to výborná skúsenosť. Ten kontrast medzi domácou energiou v Pulp Studiu a svetovým štandardom vo Švédsku dodal albumu presne to, čo sme hľadali – autenticitu aj profesionálny lesk. Čo by som poradil ostatným kapelám? Neexistuje jediná správna cesta. Pre niekoho je ideálny self-release doma, pre iného spolupráca s producentom a zahraničným štúdiom. Najdôležitejšie je vedieť, čo chcete dosiahnuť a ako chcete, aby vaša hudba znela. Pre nás bolo kľúčové mať okolo seba ľudí, ktorí verili nášmu smeru a dokázali nás posunúť ďalej. Výhoda „tradičného“ nahrávania je v tom, že sa ocitnete v prostredí, kde sa sústredíte len na hudbu a kde máte okolo seba tím, ktorý vás motivuje. Ale zároveň dnes platí, že aj z obývačky môže vzniknúť svetová nahrávka. Pointa je byť úprimný k sebe a nehľadať skratky.
Marek: Dnešná doba je veľmi progresívna, okrem self release, vstúpila do hry AI, čo sú veci, ktoré boli napríklad v dobe, kedy sme nahrávali album „Daymare“, prípadne „Vortex“ absolútne nad rámec možností, aké sme mali. Nie že by sme nejaké AI chceli teraz na tvorbu hudby vôbec využívať, ale je to tu. My sme ale stará škola a radi nahrávame a tvoríme klasikou – tvorba skladieb spoločne v skúšobni, nahrávanie v renomovaných štúdiách, zvuková spolupráca s top svetovými štúdiami. Tak sa nám to podarilo doteraz a asi by sme to nemenili aj do budúcnosti pri tvorbe nových vecí, na ktorých sa v súčasnosti mimochodom aktívne pracuje.
Zaujal ma klip k titulnej skladbe „Raz to dáš“ (môžete si ho pozrieť tu), na ktorom ste spolupracovali so známou slovenskou umelkyňou Snovonne, ktorá tvorí trochu iný typ muziky, spoločnú však máte určite minimálne chuť kombinovať rôzne žánre a experimentovať s hudbou mimo metalových mantinelov. Mne sa klipy Snovonne (k jej vlastným skladbám) vždy páčili, väčšinou mali v sebe príbeh, vyžadovali väčšiu pozornosť diváka a boli skvele zladené s hudbou – to všetko vnímam aj v klipe k „Raz to dáš“. Kvôli čomu ste sa rozhodli spolupracovať na vašom klipe práve s ňou? A všeobecne akú dôležitosť prikladáte videoklipom? Niektoré kapely si s nimi veľmi hlavu nelámu – buď sa uspokoja s lyric videami alebo jednoduchými klipmi, kde vidno kapelu, ako hrá (bez ďalších „dejových línií“)...
Ondro: Sno som oslovil ja začiatkom 2018. Práve na základe jej vizuálnych diel, ktoré ma prekvapili hĺbkou, atmosférou a kvalitou. No stala sa z nej naša sestra, neskutočne sme sa skamarátili. To sú tie stretnutia pri ktorých vieš, že čas nie je vôbec podstatná veličina, že je tá osoba tvoja krvná skupina. Už v prípravnej fáze klipu sme vedeli, že sme si vybrali správne. Song samotný je plný protikladov a to sme chceli dostať aj do klipu. Dodnes to považujem za jeden z našich najpodarenejších. Klipy považujeme stále za veľmi dôležité, problémom však môžu byť vysoké produkčné náklady. Nie vždy stačí len dobrý nápad. Klip vie stáť násobne viac ako cela produkcia albumu.
Ern: Poviem len toto: Snovonne - naša drahá sestrička!
Tomáš: Deň predtým som si ostrihal svoje dlhé vlasy, akoby som tým uzavrel jednu kapitolu a začal novú. Spolupráca so Snovonne bola preto úplne prirodzená voľba. Jej vizuálny jazyk má hĺbku a vie vytiahnuť emócie, ktoré presahujú samotnú hudbu. To bolo pre nás dôležité – aby klip nebol len obraz, ale ďalšia vrstva príbehu. Verím, že video dokáže muziku povzniesť, ale vie ju aj potopiť. Čím viac zmyslov zapojíš do umenia, tým silnejšie na človeka pôsobí. Preto pre mňa majú klipy veľkú váhu. Je to príležitosť rozšíriť posolstvo skladby, dať jej vizuálnu identitu a ešte hlbšie vtiahnuť ľudí do nášho sveta.
Marek: Z nášho pohľadu sú klipy absolútnou povinnou súčasťou našej tvorby a prezentácie. Už prvý klip ku skladbe „Hate“ z albumu „Daymare“ sme pripravili videoklip, inak ako jedna z prvých undeground metalových kapiel na Slovensku vôbec s Maťom Kolejákom, ktorý nám nakoniec pripravil celú videoprojekciu k živému hraniu, s ktorou sme aj aktívne vystupovali. Nasledovali ďalšie videoklipy a v období nahrávania albumu „Raz To Dáš“ sme boli častou v kontakte so Snovonne, poznali sme jej tvorbu, koncertovali sme spolu, voľba bola jasná a my sme nadmieru spokojní. Je úžasné, ako dokázala zachytiť tú atmosféru a náš celkový príbeh kamarátov, ktorých to baví s jej typickým umeleckým podtónom, ktorý obdivujeme.
Ohľadom textov vašich skladieb som požiadal o pomoc populárneho Copilota (AI) a dostal nasledovnú odpoveď: „Texty RUST2DUST sú často introspektívne, reflektujú osobné boje, spoločenské témy, hnev, nádej a odpor. Napriek tvrdému zvuku sa snažia vniesť optimizmus do temných časov. Spevák Tomáš uviedol, že texty sú písané tak, aby si ich každý mohol vyložiť po svojom. Príklad skladby: „Kráľ skazy“ – naspievaná v slovenčine, text od Pištu Vandala, tematicky o zániku a vnútornom boji.“ Doplnili resp. opravili by ste niečo vo vyjadrení Copilota?
Ondro: Pravdu má chalanko! Dúfam, že si sa mu poďakoval (smiech).
Tomáš: Musím uznať, že Copilot to vystihol celkom presne. Moje texty sú naozaj odrazom vnútorných bojov aj reakciou na svet okolo nás. Nie sú to „návody“, ale skôr otvorené dvere, každý si cez ne môže prejsť po svojom a nájsť v nich vlastný príbeh. Dodal by som len to, že popri hneve a temnote je pre mňa vždy dôležité nechať tam iskru nádeje. Aj keď píšem o páde či zániku, snažím sa ukázať, že z toho môže vzísť sila a nový začiatok. Texty sú pre mňa viac než len slová k hudbe – sú to spovede aj posolstvá zároveň.
Známou je vaša spolupráca s raperom Zverinom - ak sa nemýlim, tak s vami nahral 4 skladby: „Je-Be“, „My vs. Oni“, „Choď domov Ivan“ a „Partizán“ (ak som nejakú vynechal, doplňte...). Ako táto spolupráca vznikla a aké boli reakcie z oboch „táborov“ (metalového a rapového)? Pripravujete aj ďalšie „medzižánrové“ projekty?
Ondro: Hrávanie so Zverinom sa pre nás stalo kľúčovým. Vďaka tomuto medzižánrovému presahu sme sa stali zaujímavejší pre širšie publiku a musíme uznať, že to má spoločne strašné gule. Reakcie sú samozrejme všetky možné, ale jednoznačne prevažujú tie pozitívne. Negatívne skôr súvisia s odlišným pohľadom na svet, keďže sa nebojíme prezentovať svoj názor. Momentálne hrávame naživo 6-7 vecí a ďalšie máme roznahrávané.
Tomáš: Spolupráca so Zverinom vznikla úplne prirodzene – stretli sa umelci, ktorí hľadajú nové cesty a zistili sme, že máme rovnakú chuť búrať hranice medzi žánrami. Metal a rap sú na prvý pohľad odlišné svety, ale v skutočnosti v sebe nesú rovnakú dravosť, autentickosť a schopnosť pomenovať veci bez obalu. Reakcie boli rôzne, čo je skvelé. Ak hudba niekoho nenechá chladným, znamená to, že má silu. Väčšina bola pozitívna, pretože ľudia cítili energiu a úprimnosť, ktorá v týchto spojeniach bola. A úprimne, nás to obrovsky bavilo, vznikla z toho úplne nová iskra.
Čo sa týka budúcnosti, určite sa žánrovým presahom nebránime. Je to priestor, kde hudba žije slobodne, bez nálepiek. A práve v tej slobode sa dejú tie najlepšie veci.
Marek: Oficíálne máme so Zverkym vydané tieto štyri skladby, k nim aj videoklipy, ale naživo máme ešte zopár ďalších ako plnohodnotný koncertný setlist. Pre blízku budúcnosť určite pripravujeme ďalšie zaujímavé spolupráce a posunutie multižánrovej spolupráce. Dokonca sme nedávno točili reklamu s Vecom. Takto nás to baví a chceme baviť aj ľudí na našich koncertoch (smiech).
Pred rokom ste mali v Randali koncert k 15.výročiu kapely a tu si dovolím zacitovať vaše vyjadrenie z tlačovej správy: „Zoskupenie, ktoré vydrží tak dlho spolu, musí byť teda výnimočné v niekoľkých ohľadoch. S najväčšou pravdepodobnosťou je to skupina ľudí s rovnakou diagnózou, ktorá hrá najmä pre svoju radosť, sú schopní veľa obetovať a prispôsobiť svoje životy tomu kapelnému. Priateľstvo a ľudská kompatibilita je pre takéto teleso nesmierne dôležitá a práve u členov RUST2DUST je táto človečina veľmi nákazlivá. Z pódií i nahrávok to kapela šíri bez prestávky od svojho vzniku aj po personálnych zmenách. Priateľstvo však odchodom bývalých členov neskončilo o čom svedčí aj fakt, že na jubilejný koncert prídu všetci bývalí členovia zahrať a spolu s ďalšími špeciálnymi hosťami pripravili unikátnu show, ktorou iste potešia všetkých svojich fanúšikov.“ Po prečítaní týchto riadkov ma napadli 2 otázky: Aký je váš recept na udržanie dobrých vzťahov a atmosféry v kapele a ako riešiť nezhody a konflikty, ktoré nepochybne raz za čas prichádzajú? A ako z vášho pohľadu dopadol spomínaný výročný koncert?
Ondro: Obávam sa, že univerzálny recept neexistuje. My máme s najväčšou pravdepodobnosťou obrovské šťastie, že sme si sadli hudobne i ľudsky. Tým pádom veľký priestor na konflikty nie je. Veľký nadhľad a schopnosť si robiť zo seba prdel, sú dôležité v akomkoľvek vzťahu.
Ern: Najjednoduchšie by som to povedal tak, že toto je už fakt rodina. Keď nastane nejaký mini konflikt, riešime to presne ako so súrodencom. Jasné, nemôžeš ho zakopať na záhrade len preto, že sa na niečom nezhodnete – lebo možno už zajtra bude tvoj najväčší parťák do pohody aj nepohody (smiech). Jubilejný koncert dopadol parádne. Nemáme sa na čo sťažovať. Všetci, koho máme radi, tam boli – a ešte aj navyše dorazili hostia – a vznikla z toho super párty aj na pódiu. Vystupovali sme spolu s bývalými aj súčasnými členmi, striedali sme sa tam ako na hokejovom zápase – jeden ide dole na zaslúžený oddych, druhý hneď naskočí ako posila. A čo sa týka toho, ako sa cítilo publikum, to by ste sa mali spýtať priamo ich.
Tomáš: Výročný koncert bol pre mňa obrovskou emóciou. Vidieť na jednom pódiu súčasných aj bývalých členov, cítiť energiu fanúšikov a priateľov, to bolo ako oslava jednej veľkej rodiny. Bolo to viac než koncert – bola to pripomienka, že R2D je stále živý organizmus, ktorý stojí na priateľstve, hudbe a spoločných zážitkoch.
Marek: Je to hlavne o ochote viesť dialóg, prijať pohľad druhej strany, kompromisy a hlavne spoločná záľuba a radosť stretnúť ostatných členov kapely na skúške alebo ísť na výlet na koncert. S bývalými členmi sme v stálom kontakte, stretávame sa, voláme si, konzultujeme veci a kedykoľvek sú vítaní v skúšobni.
V minulosti ste mali oficiálny web (už neexistuje), všimol som si, že váš profil na Bandzone.cz ani diskografia na Discogs.com nie sú momentálne aktualizované. Predpokladám, že v súčasnosti považujete (podobne ako mnoho iných kapiel) za kľúčovú komunikáciu cez sociálne siete – čo ďalšie vám v oblasti propagácie kapely funguje?
Ondro: My sme v tomto absolútni diletanti. Uvedomujeme si veľmi dobre, že kapela, ktorá každý týždeň "nevyprdne" nejaký príspevok, je automaticky považovaná za mŕtvu a nečinnú. A my pritom každý týždeň makáme. Akurát nie sme typy ľudí, čo majú veľkú chuť sa pretŕčať v online priestore. A tým sa zrejme o veľa pripravujeme.
Ern: No, úprimne musíme priznať, že sociálne siete fakt nie sú naša parketa, aj keď dnes sa bez nich už skoro nedá žiť. Ja to ale beriem tak, že radšej desať úprimných lajkov za našu hudbu, než tisíc za to, na ktorú stranu som si dnes ulízal ofinu a či viem spraviť profi kačacie pery (smiech).
Tomáš: Áno, sociálne siete nie sú naša silná stránka. Sme skôr tí, čo radšej trávia čas v skúšobni alebo na pódiu, než pri tvorení postov. Vieme, že to má svoju cenu a že sa tým možno pripravujeme o viditeľnosť, no zároveň veríme, že tí, ktorí si k nám nájdu cestu, ju nájdu kvôli hudbe, nie kvôli fotke ci účesu. Najlepšie pre nás funguje osobný kontakt – koncerty, rozhovory, stretnutia s fanúšikmi. Tam sa rodí skutočné prepojenie, ktoré je pre nás omnoho dôležitejšie ako algoritmy.
Marek: Áno, náš oficiálny web sme v minulosti zrušili, proste sme už neboli ochotní platiť za domény a investovali sme do iných médii ako sú sociálne siete. Druhá vec je, že na túto stránku veci, ako je online priestor, nemáme toľko času, ako si to vyžaduje. Potrebovali by sme mladú krv, ktorá by si to zobrala na starosť (smiech).
Tomáš v jednom rozhovore uviedol, že sa považujete za stálicu podzemia silnej a poctivej muziky a za kapelu, ktorá na sebe neustále pracuje a nikdy nebudete kapelou, ktorá vydáva rýchlo kvasený polotovar. Na čo sa teda vo vašom podaní môžeme tešiť v najbližších mesiacoch?
Ondro: Dúfame, že sa môžete tešiť na štvrtého nominanta Radio Head Awards (smiech). Opäť sme spojili sily s Adamom Mičincom a sme uprostred produkcie nového materiálu, na ktorom pracujeme niekoľko rokov. A pecka so Zverinom je už teraz brutálna!
Tomáš: Už je to nezmazateľné. Naša hudba nikdy nebude rýchlo kvasený polotovar. Pre mňa je každý album otlačok duše, nie produkt na poličke. V najbližších mesiacoch sa môžete tešiť na nový materiál, ktorý tvoríme už dlhšie a ktorý je pre nás ďalším krokom vpred. Opäť spolupracujeme s Adamom Mičincom a už teraz cítim, že to bude silné a autentické. A samozrejme – so Zverinom sme rozrobili niečo, čo má fakt legendárnu energiu. Myslím, že fanúšikovia budú príjemne prekvapení.
Marek: Ako som spomínal, práve v tomto období pracujeme na novom albume, nástroje už máme nahraté, tento krát v štúdiu Pulp pod dohľadom Jakuba Hríbika, v absolútne príjemnej a tvorivej atmosfére. Produkciu sme opäť zverili do rúk Adama Mičinca. Pripravujeme nové spolupráce a strašne sa tešíme na náš štvrtý album!
27. septembra vystúpite v bratislavskom Randali (spolu s ABSTRACT, ARAWN, VESNA a TALEBRINGER) na benefičnom koncerte „Bratislavský Angelus – 30 rokov Abstract“, kde spolu oslávime 30 rokov na scéne banskobystrickej inštrumentálnej legendy ABSTRACT a súčasne celým vyzbieraným vstupným pomôžeme rodine ťažko zdravotne postihnutého Dominika. Aký je váš názor na benefičné koncerty a charitu všeobecne a na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vaše vystúpenie?
Ondro: Benefičné koncerty sme svojou účasťou podporili niekoľkokrát. Je vzácne, že sa aj v dnešnej dobe nájdu ľudia, ochotní podobné akcie zorganizovať. Pevne veríme, že príde dostatok ľudí aby sa mohlo dôstojne pomôcť Dominikovej rodine.
Ern: Keď tým, čo nás baví robiť, nielen zabávame ľudí, ale môžeme aj nezištne pomôcť, tak to je top! Netreba viac... Veľmi odporúčam každému, aby prišiel na koncert. Veď nie je to tá najlepšia kombinácia – že si užívaš a pritom pomáhaš?
Tomáš: Benefičné koncerty vnímam ako jednu z najkrajších podôb hudby. Hudba má silu spájať ľudí, prinášať radosť a energiu a keď sa táto sila dá premeniť aj na konkrétnu pomoc, je to obrovská česť byť pri tom. Veľmi si vážim každého, kto takéto podujatia organizuje a každého, kto príde podporiť dobrú vec. Pre nás je to prejav solidarity a spolupatričnosti. A fanúšikovia sa môžu tešiť na úprimnú energiu, ktorú do Randalu prinesieme. Budeme hrať srdcom, pretože tentoraz to nie je len o hudbe, ale aj o pomoci niekomu, kto to naozaj potrebuje.
Marek: V prvom rade máme obdiv k ľudom, ktorí sú ochotní pre pomoc druhým venovať svoj čas a aktivitu na takéto benefičné koncerty. V minulosti sme už vystupovali na rôznych benefičných akciách, či už Zion Fest, Celestial Help Fest a ďalších menších lokálnych alebo akciách pre choré alebo postihnuté deti. Sami sme rodičia a ak môžeme spraviť takto radosť, pomôcť a podporiť dobrú vec sme vždy ready! V tomto máme celkom jasno!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Braňo Vartovník
