Zostava benefičného Angelus Festu (18.10., KD Podlavice) je vcelku vyvážená – začnú mladé začínajúce kapely a potom preberú žezlo legendy domácej scény. Medzi ne môžeme smelo zaradiť aj Prešovčanov PERVERSITY, ktorí práve v tomto roku oslavujú okrúhlych 30 rokov od založenia kapely. S jediným zakladajúcim členom Dodim Koščom sme prešli od tém „historicko nostalgických“ až po témy „vysoko aktuálne“, od osobných po kapelné.
Ako by si sám seba charakterizoval tromi slovami? Čo považuješ za svoje silné stránky a v čom sa snažíš zlepšovať? Stíhaš sa popri rodine, práci a kapele venovať aj nejakým koníčkom? Si rodák z Prešova, žiješ v Teriakovciach – ako sa ti žije na východe? Ak by som si plánoval víkendový výlet do Prešova a okolia, čo by som určite nemal vynechať?
Ahoj. Tak to si pekne na mňa vybalil na začiatok rozhovoru. Haha. No charakterizovať sám seba je celkom náročná vec. Každopádne ako kapelník som, myslím, trpezlivý človek a zo svojej povahy často využívam schopnosti mediátora. Za tie roky sa riešili rôzne personálne problémy a stavy v kapele. Tvorenie hudby a celý zmysel UG mi vždy dobíjali batérie. To je môj hlavný koníček. Potom je tu domáca záhrada a moja štvorročná čuvačka Tara. Prechádzky s ňou sú úžasné a okolie môjho bydliska má množstvo pekných trás v prírode. A ešte by som chcel hrať častejšie tenis, ale niekedy je v našom veku už ťažko nájsť pohyblivého partnera. Haha. A čo poradiť ako výlet? Treba vyskočiť na rekreačné stredisko Sigord, 15 minút od Prešova. Je tam jazero, loďky, prírodné kúpalisko a samé lesy. Vedie tu aj pekná cyklotrasa.
Ako momentálne funguje metalová scéna na východe Slovenska? Viem, že v košickom Collosseu býva veľa väčších koncertov, v Prešove máte Stromoradie a Dobrý festival. Známe sú mi kapely ako GLOOM, KHADAVER, BREAKING THE TAROT, SLIGHT LIE, WASTAGE, IRIA a ďalšie. Takto na diaľku sa mi zdá, že v porovnaní s Banskou Bystricou to tam u vás celkom žije (samozrejme Košice aj Prešov sú väčšie mestá ako BB)... Keď porovnáš situáciu na scéne s tou spred 20–30 rokov – čo sa najviac zmenilo? A vnímaš nárast počtu mladých metalistov (do 30 rokov) na koncertoch?
Tak košické Collosseum je hlavné centrum metalového východu. Koncerty sú tam úžasné, vidíme tam svetové bandy a stretáva sa tam komunita už aj z väčších diaľok. Mladých ľudí tam vidíme celkom často, ale vyhráva tam generácia okolo päťdesiatky. V Prešove je to zatiaľ celkom fajn. Máme tu dva dobré kluby na akcie – Stromoradie a nedávno otvorený klub 263. Pár dní dozadu tu po šiestich rokoch mala malý comeback v novej zostave prešovská IRIA. Mimochodom aj s naším basákom Paťom, ale tentoraz na gitare v blackmetalovom osvietení. Bolo to temné a už sa teším na ich novú tvorbu. Scéna sa, samozrejme, dosť zmenila za tých napríklad 20 rokov. Už je to nostalgia takto spomínať. Dôležité sú hlavne priateľstvá, ktoré ostali až doteraz.
Kým sa dostaneme ku kapele PERVERSITY, pristavíme sa ešte pri tvojej práci redaktora portálu MojaMuzika.sk. Čomu všetkému (rozhovory, reporty, recenzie, glosy...) sa v rámci nej venuješ? Ako vyzerá tvoja príprava na rozhovory s ľuďmi z našej undergroundovej scény? Aký rozhovor alebo iný typ článku považuješ za svoj zatiaľ najlepší? Zažil si pri svojej práci redaktora niečo neobvyklé?
No tak túto aktivitu beriem ako taký občasný pokus oživiť práve tie staré známosti a priateľstvá. Zo starších kapiel na domácej scéne poznám asi každého a potom tie rozhovory sú aj poprepájané spoločnými zážitkami. Mám na to celkom dobré ohlasy a to ma, samozrejme, aj viackrát potešilo. Už sa mi stalo, že ma niekto oslovil na našom koncerte nie ako hudobníka, ale doslova sa zaujímal len o moje veci v Moja Muzika. Reporty a nič podobné neplánujem riešiť – len tie občasné rozhovory, pre mňa s legendami našej scény. Asi najviac som bol hypnotizovaný pokecom s Brunom Kovaříkom či Martinom Lukáčom.
Kapela PERVERSITY oslavuje v tomto roku úctyhodných 30 rokov na scéne, ak sa nemýlim, tak zo zakladajúcich členov si v kapele už len ty. Skús zaspomínať na tie úplné začiatky kapely – aká bola prvá zostava kapely, ako vznikali prvé skladby, ako to vyzeralo na prvých koncertoch? A prečo vyšiel debutový album „In The Garment Of Lust“ až v roku 2003?
No niekedy kapela musela nahrať aspoň 2–3 kazetové demá a až potom mala také nepísané právo dostať sa k samostatnému albumu. Muselo to proste vyzrieť. Naše prvé dve kazetové nahrávky sú z rokov 1997 a 1999. V roku 2002 sme nahrali debut a o rok neskôr vyšiel u francúzskych PQR. Myslím si teda, že sme mali takto dobrý a prirodzený nástup na scénu. A keď spomínaš úplné začiatky – presne 27. 10. 1995 bola naša prvá oficiálna skúška. Hrali sme na požičanom aparáte kamarátov a punkerov z neďalekej obce Kojatice, kapely 77. Mal som červenú Jolanu a triasli sa mi ruky z nadšenia robiť metalový hluk. Mal som 17 rokov a vlastne som ešte ani nezarastal. Haha. Je to dejepis a niekedy sa až ťažko verí týmto krásnym spomienkam.
V kapele sa za 30 rokov vystriedalo viacero hudobníkov – kto z bývalých členov podľa teba zanechal v kapele najvýraznejšiu stopu? Ste s exčlenmi naďalej v kontakte? Sú niektorí z nich aktívni v iných kapelách alebo väčšina už zavesila hudobné nástroje na klinec? A ako sa ti darí vyberať nových ľudí tak, aby kapela nezmenila smerovanie a „dušu“? Stalo sa ti niekedy, že sa kapela po personálnej zmene hudobne na chvíľu stratila?
Nikdy sme neprestali hrať a nemali sme pauzu bez skúšania a stretávania sa. Narodili sa mi dve deti a ani vtedy som nevyhlásil nejaké prázdniny alebo také niečo. To je, myslím, a nemám to zo svojej hlavy, dosť ojedinelá vec pre kapelu minimálne na Slovensku. Áno, tých zmien bolo veľa a bol aj problém nájsť tu v našom okolí hudobníkov. Veľa ráz som však videl potenciál a dal novému chlapíkovi šancu. Po roku 2000 často odchádzali naši členovia za prácou mimo hranice a to bol najčastejší dôvod odchodu z kapely. Zostava z albumov 2003 a 2004 má asi taký najsilnejší dotyk s obdobím PERVERSITY. Bolo to pre nás všetko nové, boli sme úžasní priatelia a... no boli sme proste mladí. Hrali sme v skúšobni aj 3–4-krát do týždňa a skúšobňa bola ako taká klubovňa. No našiel by si tam asi vzorky všetkých telesných tekutín. Haha. Najsilnejšia a aj najviac som spokojný s terajšou zostavou. Konečne sme všetci aj metaloví nadšenci. Vieme, ako sa hudobne uberať, a teším sa vždy na skúšku, chlapcov a naše debaty. So starými exčlenmi mám korektné vzťahy a verím, že viacerých aj uvidím na našej chystanej decembrovej akcii.
Aké obdobie v doterajšej „kariére“ kapely považuješ za vrcholné a aké bolo naopak najťažšie? Boli chvíle, keď si veril, že dobyjete celý svet, alebo naopak, keď si cítil, že to celé už fakt nemá zmysel a chcel si to zabaliť a venovať energiu a čas niečomu inému?
Po vydaní albumu z roku 2004 „Words Like Poison“ bolo zložité obdobie – skoro naraz odišli pôvodný spevák Martin, potom gitarista a bubeník. Ale zase prišiel už terajší frontman Juraj a začalo obdobie temnejšieho death metalu. A tomu som rád. Ako som už spomínal, mne muzika dobíja energiu. Hlavne ma baví nová tvorba. Práve tá terajšia spolupráca a rovnaké pocity z nových nápadov s naším bubeníkom Marekom kapelu posúva vpred. Toto považujem za niečo vrcholné v našom vývoji – tú vzájomnú chémiu.
Obaly vašich albumov majú veľmi výrazný vizuálny jazyk – niekedy sakrálny, inokedy apokalyptický. Kto je autorom obálky vašich albumov? Ako pristupujete k výberu grafiky, symboliky či názvov albumov? A stalo sa niekedy, že ste museli nejaký návrh odmietnuť, pretože bol už „za čiarou“? Máš pocit, že sa v oblasti deathmetalovej grafiky dá ešte prísť s niečím originálnym?
Posledný obal „Spiritual Negation“ je ručne maľovaný obraz. Je to proste umelecké dielo od Janky Varadyovej. Tak sme to chceli – aby to bol temný, komplexný produkt a aby sa muzika a texty pekne dopĺňali. Určite osobne odmietam grafiku od AI. To je des a nepáči sa mi tento trend absolútne.
Ako by si opísal váš hudobný vývoj od debutu „In The Garment Of Lust“ až po zatiaľ posledný album „Spiritual Negation“? V rámci old school death metalu nie je veľmi priestor na experimenty a pokiaľ kapela vybočí smerom k novým trendom a zapojí neobvyklé prvky, občas to schytá od svojich skalných fanúšikov. Zas na druhej strane mnohí ocenia, keď je viditeľný hudobný vývoj a kapela nehrá stále „to isté“...
Začali sme ako hopsajúci death-grind (1995–1997), prešli technickejším death metalom s veľkým počtom rifov a brejkov (2000–2004) a dostali sme sa až k nášmu momentálnemu temnejšiemu vyzneniu (cca od roku 2005). Bol to spontánny a prirodzený vývoj.
Spomínaný album „Spiritual Negation“ (Metal Age Productions, 2024) pôsobí ako veľmi sústredené dielo – nielen po hudobnej, ale aj po filozofickej stránke. Čo bolo jeho vnútorným posolstvom, čo si chcel vyjadriť ako autor hudby? A ako sa rodila spolupráca s hosťujúcou speváčkou Lenkou Serafínovou, ktorá do deathmetalového kontextu priniesla úplne inú energiu? Krst albumu sa uskutočnil vlani v septembri v prešovskom klube Stromoradie, krstnými rodičmi boli Edo Kopček a práve spomínaná Lenka Serafínová. Ako táto akcia dopadla?
Spomínaný a ešte stále čerstvý album vyšiel v LP verzii v spolupráci s MAP, ale CD digi verzia bola vydaná francúzskym labelom Great Dane Records. Texty a všetko okolo myšlienok k jednotlivým songom má na svedomí náš vokalista Juraj Kazateľ. To je jeho svet, jeho predstavivosť a vízie. Jeho texty sú pre mňa inšpiráciou na nové gitarové nápady a tú potrebnú hudobnú zbesilosť. Vždy sme chceli na albumoch priniesť aj nejaké oživenie. Tentoraz sa drahá polovička nášho gitaristu Fetusa jednoducho hodila do záverečnej skladby. Eňa má skúsenosť s vlastnými projektmi a počuli sme ju spievať aj u nás v skúšobni, kde si nacvičovala nejaké svoje party. Aj na spomínanom krste odspievala vokály v songu „Epitome Of Diabolization“. Akcia bola úžasná – asi 120 platiacich fanúšikov, s domácou atmosférou.
K singlu „Venom Divine“ ste nakrútili netypický videoklip: využili ste priestor Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, v klipe vidno silné kontrasty svetla, nežnosti a groteskných prvkov, intimitu verzus živočíšnosť. Ako si spomínaš na nahrávanie klipu a všeobecne, akú dôležitosť prikladáte vizuálnej prezentácii kapely?
Bol to úžasný zážitok aj s mladými budúcimi herečkami, ktoré momentálne študujú tento odbor a zobrali to ako malú výzvu. Bola to fascinujúca práca. Hlavným motorom a v podstate režisérom bol náš bubeník Marek. Prostredie DAD bolo tiež úžasné. Hlavne aj ľudia, ktorých sme tam stretli. Paráda! Pre nás aj dobrá skúsenosť po každej stránke.
Nedávno ste mali vystúpiť na koncerte v bratislavskom Žalári, pri Banskej Bystrici sa vám však pokazilo auto a do Bratislavy ste nedorazili... Za tie roky ste absolvovali tisícky kilometrov na cestách – čo ďalšie neobvyklé (pozitívne či negatívne) ste v súvislosti s cestovaním na koncerty zažili?
No také sa nám stalo prvýkrát. Odišla mi spojka na aute a nepohneš sa proste nikam. Týždeň ostalo auto v servise v Banskej Bystrici, mimochodom. Vďaka ľuďom, čo nám chceli pomôcť, ale nedalo sa to inak riešiť, len zrušením našich vystúpení v BA a potom na ďalší deň aj na českom IL Feste. Och, serie ma to ešte teraz. Na druhej strane asi to bolo takto súdené a bohvie, čo sa mohlo stať. Cestovanie je väčšinou v rámci možností bez problémov. Bavíme sa, potom „pišpauzy“, sem-tam pivo, káva a podobne. Klasika. Niekedy v 90. rokoch, keď sme boli študenti, tak sme išli na akcie normálne vlakom. Naložení s vecami, gitary na pleciach a poďho. Jedna cesta do Žiliny bola takto dosť zábavná, keď sme si do kupé sadli k nejakému čínskemu študentovi, čo mal pri sebe gitaru. „Dyk, hej... more, nedáš si víno?“, už ho núkali chlapci. Haha. Potom sa ho, vtedy perverzný gitarista Dano, pýtal na intímne otázky a už radšej chlapec vystúpil. Potom nezabudnem ešte na akciu pri Nitre – Párovské Háje alebo také niečo. Robili to chlapci z CRANIOTOMY asi v rokoch 2001–2002. Žiadna navigácia a proste nikto nikde nevedel vysvetliť nám, východniarom, cestu. Ani organizátor v telefóne sa nevedel vykoktať, kde máme odbočiť. Haha. Nakoniec sme prišli, vyložili veci rovno na pódium a išli hrať. Ešte sme stratili paličky po ceste. No komédie.
Aké máte s kapelou PERVERSITY plány na najbližšie mesiace? Kde všade budete hrať? Máte už pripravené nové skladby, dočkáme sa napríklad nového videoklipu, nejakých reedícií starších albumov alebo nebodaj nového albumu kapely (väčšinou máte medzi albumami väčšie časové rozostupy, tak predpokladám, že na nový album si ešte počkáme...)?
Tak pripravujeme koncert u nás v PO v klube 263. Bude to 20. decembra a bude to koncert, kde spolu s priateľmi a fans oslávime naše tri krížiky. Majú prísť aj Kamča s Hynekom z Moravy s domácou griotkou. Yeah! Zahrajú ešte ABORTION, IRIA a FATALITY. Pracujeme inak na nových skladbách a už ma napadajú linky do piateho nového songu. Počítajte všetci, že to bude pure death metal bez kompromisov. Osobne tam vidím viac atmosféry a aj nejaké nové postupy. Teším sa na ďalšie pilovanie a prípravu ďalšieho albumu. Reedície debutu a albumu „Beyond“ už máme za sebou. Ďalšie momentálne nie sú v pláne. Možno by som ešte chcel „Spiritual“ na nejakom limitovanom kazetovom vydaní. Neujme sa toho niekto?
18. 10. 2025 vystúpite po boku NAHUM, DOOMAS či DARK MORDOR na benefičnom Angelus Feste (KD Podlavice) – na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vaše vystúpenie?
Tešíme sa aj my! Práve sme sa včera na skúške bavili, že tam asi ostaneme niekde na hoteli a užijeme si aj afterku. Falusoid s vymetačom komínov proste láka, haha. V našom sete odsypeme tri staré veci a zvyšok z novinky „Spiritual Negation“. Očakávajte DEATH METAL ETERNAL!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: archív kapely
