Tomáš Beňuška je nielen spevákom banskobystrickej urban blackmetalovej kapely SOLIPSISM a „týpkom“ z plagátu k filmu o slovenskej metalovej scéne, ale aj vyštudovaným politickým výskumníkom a komentátorom, ktorý profesne pôsobí na akademickej pôde. V nasledujúcom obsiahlom rozhovore sa dozviete viac o jeho názoroch na sociálne siete, vzdelávací systém, témy duševného zdravia či domácu metalovú scénu. Bulvár by na tomto mieste určite spomenul aj to, že kapele v zahraničí zrušili niekoľko koncertov a v Banskej Bystrici sa dokonca dostala do väzenia (smiech)! My sa tešíme na vystúpenie kapely SOLIPSISM na benefičnom Angelus Feste 17.10.2026 v KD Podlavice!
Ako si spomínaš na svoje detstvo, kde si vyrastal a aké si mal koníčky, keď si mal povedzme 10 – 12 rokov? Aká muzika formovala tvoje dospievanie a kedy si zobral do ruky svoj prvý hudobný nástroj? Ak sa nemýlim, tak si začínal klavírom...
Vyrastal som v Banskej Bystrici a spočiatku som si svoje koníčky veľmi neuvedomoval, nakoľko mi z veľkej miery boli dané rodičmi. Keď som dovŕšil sedem rokov, tak som musel začať robiť jeden šport a hrať na jeden hudobný nástroj, do istej miery som mal na výber, ale ako si zrejme vieš predstaviť, tak sedemročné dieťa nemá až toľko preferencií. Tobôž, keď vie vymenovať tak tri športy, pričom jedným z nich je futbal, ktorým tvoj otec, rovnako ako ľuďmi, ktorí ho robia, pohŕda s obrovskou vervou. Takisto výber hudobného nástroja sa viazal na to, že som vyrastal v byte (a taktiež nedostatok preferencií v tomto ohľade). Čiže tu som zodpovedal na otázky o mojom detstve a kedy som zobral do ruky svoj prvý hudobný nástroj – v kontexte koníčkov - tie v zásade prišli neskôr. Keď som mal 10 – 12 rokov, tak som čítal veľa fantasy kníh a v týchto rokoch som aj začínal s umením, konkrétne prózou. Čo sa týka hudby, začínal som podľa mňa tak štandardne ako iní ľudia počúvajúci metal. Tie úplné začiatky sa niesli v znamení SYSTEM OF A DOWN, CHILDREN OF BODOM, METALLICA, RAMMSTEIN... Neskôr sa môj záujem o fantasy žáner pretavil aj do hudobného vkusu a tak som vyhľadával kapely so stredovekou, fantasy, či celkovo bojovou tematikou, takže som veľa fičal na KORPIKLAANI, ENSIFERUM... Black metal som začal chápať až tak okolo mojich 15-tich rokov.
Máš ukončené doktorandské štúdium na fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici a na univerzite aj naďalej pôsobíš. Niekoľkokrát sme ťa dokonca mohli vidieť a počuť v televíznom spravodajstve, kde si komentoval politické témy (vojna na Ukrajine, nelegálna migrácia), poskytol si aj rozhovory pre domáce aj zahraničné médiá. Po skončení strednej školy si sa rozhodoval medzi viacerými alternatívami alebo politické vedy a medzinárodné vzťahy boli jasnou voľbou? Čo ťa najviac baví na práci na akademickej pôde?
Áno, narodil som sa v Banskej Bystrici, študoval som v Banskej Bystrici, pracujem v Banskej Bystrici a nebolo by to ani to najhoršie miesto na dožitie. A to už budem ako Immanuel Kant (ktorý tiež prežil celý svoj život v jednom meste) ... bez toho, aby som bol takým mysliteľom. Dlhšie som sa pohrával s myšlienkou študovania práva, alebo psychológie, ale rodina mi povedala, že s tým je ťažké sa zamestnať. A keďže politické vedy sú na trhu práce extrémne žiadané... Ale teraz vážne, okolo 15-tich rokov som sa aj veľmi začal zaujímať o politiku, povedal by som, že až neprimerane svojmu veku. Takže táto voľba bola v mojich 18-tich rokoch, keď som končil strednú školu, takmer jasná. Na akademickej pôde ma bavia najviac nepretržité možnosti nasledovať poznanie. Dovolím si tvrdiť, že neexistuje práca, ktorá by ľuďom dala viac príležitostí chápať svet okolo seba, či už je to tou obrovskou mierou slobody, ktorú v práci máte, alebo príležitosťami financovania vašich výskumných nápadov, či len možnosťami ísť ďalej študovať. Ja mám už dávno po škole, ale dodnes sa chodievam dovzdelávať na univerzity po celej Európe a to len vďaka tomu, že mi to táto práca umožňuje. No a veľmi ma zaujíma spoločnosť a akadémia ma platí za to, aby som sa o ňu zaujímal. To z tejto práce pre mňa robí "dream job".
Dočítal som sa, že chodievaš na stredné školy prednášať študentom o dezinformáciách a ako ich rozlišovať, zúčastnil si sa aj na Dni hlavolamov organizovanom centrom Europe Direct, k tomu si sa na sociálnej sieti vyjadril – citujem: „Je potrebné deti a mladých ľudí vybaviť potrebnou obranou včas, aby sa vedeli v budúcnosti brániť bludárom a nezmyslom, ktoré na nich budú skákať z každej strany. Deti na tejto akcii boli síce ešte primladé na to, aby problematike dezinformácií rozumeli, ale boli tam s rodičmi, ktorých stav konfirmačného skreslenia bol žalostný. Absolútne presvedčenie, že systém a autority sa ich snažia oklamať, relativizácia pravdy, neporozumenie vôbec tomu, čo to pojem pravda znamená a enormná dôvera vo vlastnú (ne)vedomosť.“ Podľa môjho názoru by témy ako kritické myslenie (ale aj napríklad finančná gramotnosť) mali byť neoddeliteľnou súčasťou učebných osnov na každej základnej aj strednej škole. Čo ďalšie by podľa teba mohlo pomôcť, aby sa ľudia dokázali lepšie orientovať v množstve informácií, ktoré sú na nás každý deň „chŕlené“?
Rozhodne súhlasím, určite by výučba o kritickom myslení a nepochybne aj o finančnej gramotnosti mali byť súčasťou učebného plánu čo najskôr, pretože z mojej skúsenosti (prednášal som o dezinformáciách aj dospelým), keď už má človek rigídny hodnotový systém, tak len výnimočne je možné na ňom niečo zmeniť. Omnoho efektívnejšie je naučiť ľudí nepodľahnúť škodlivému, nepravdivému obsahu ako ich presvedčiť, že to, čomu veria, nie je založené na skutočnosti. Problémom však je, že práve v oblasti elementárnej či stredoškolskej pedagogiky pracuje veľa ľudí náchylných veriť konšpiračným teóriám a hoaxom (viď. prieskum agentúry Focus, tuším z roku 2020). Takže tu narážame na problém, že to poriadne ani nemá kto na týchto inštitúciách vyučovať, alebo mať vôbec vôľu zavolať niekoho externého, aby to vyučoval. A keby aj tá vôľa existovala – na vyučovanie detí na základných či stredných školách je potrebná úplne iná zručnosť komunikovať informácie ako na vysokých školách. Ja som viac výskumník ako učiteľ aj na univerzitnej pôde, nieto ešte snažiť sa preniesť informácie deťom tak, aby ich to zaujalo a niečo si z toho odniesli, tobôž v tak zložitej téme. A rovnako ani nie som didaktik, ktorý by sa mohol snažiť navrhnúť vhodné spôsoby, ako by to mohlo byť vyučované. Ako politický výskumník môžem len identifikovať spoločenský problém a poukázať na potrebu jeho riešenia a uvedomujem si, že toto môže znieť ako alibizmus, alebo zbavovanie sa zodpovednosti, ale snažím sa pristupovať objektívne ku svojim vlastným schopnostiam.
A skôr ako prejdeme na hudobné témy, povedz mi ešte tvoj názor na sociálne siete. O ohni sa hovorí, že je to dobrý sluha, ale zlý pán a minimálne o Facebooku podľa mňa platí to isté. Pokiaľ som nezačal organizovať benefičné koncerty Angelus, tak som sociálne siete úspešne ignoroval, spätne však musím oceniť ich význam pri propagácii podujatí. A áno, občas sa mi stáva, že sa pristihnem pri bezduchom surfovaní „nekonečným feedom“, čo je nepochybne jednou z najzbytočnejších činností, ktoré človek vo svojom voľnom čase môže robiť (smiech)...
Bol by som súhlasil s tým dobrým sluhom, ale zlým pánom pár rokov dozadu, ale dnes sú žiaľ sociálne siete omnoho viac zlým pánom ako dobrým sluhom a to Facebook je ten najmenší problém, keďže extrémne upadá a teda je to „problém“, ktorý sa rieši sám. Nechcem ísť veľmi do hĺbky, lebo je to na dlho a pre mnohých čitateľov to môže byť nudné, no sociálne siete celkovo zažívajú momentálne obrat k omnoho horšiemu prostredníctvom upravovania komunitných štandardov najmä v oblasti kontrolovania obsahu. Toto vo veľkej miere súvisí s dianím v USA, najmä v kontexte Elona Muska a jeho kúpy Twitteru (dnes už X), z ktorej chcel spraviť platformu s absolútnou slobodou prejavu, čo – parafrázujúc oranžového pána s blond vlasmi – znie dobre, ale nefunguje. A víťazstvo tohto pána v prezidentských voľbách v roku 2024 a jeho vtedajšia úzka spolupráca s Elonom Muskom spôsobila, že aj spoločnosť Meta sa rozhodla poľaviť zo svojich programov na kontrolovanie pravdivého obsahu na Facebooku a Instagrame, čo má zas za dôsledok, že sa z týchto dvoch platforiem stalo semenište naozaj otrasných vecí. Jasné, ako človek fungujúci v kapele si uvedomujem, že sa dnes bez sociálnych sietí nezaobídeme, ale tiež je toho obsahu tak strašne veľa, že samotné využívanie sociálnych sietí vám nezaručí, že si vás naozaj niekto všimne. Takže stojí to za to? Lebo ako človek, ktorý je aj súčasťou jedného európskeho výskumného projektu zameraného na mapovanie extrémizmu na sociálnych sieťach a má totálne zničené algoritmy kadejakými ultra-nenávistnými bláznami s dosahom na malé deti môžem povedať, že asi ani nestojí. Napokon, asi by sme sa zhodli, že hudobná scéna globálne fungovala lepšie ešte za čias obchodov s fyzickými nosičmi a plagátmi na uliciach...
Poďme už k (black) metalu. Čítal som tvoje vyjadrenie, že vy sa nebudete hrať na to, že ste lesní blackmetalisti zo zamrznutých lesov, ktorí nosia prevrátené kríže, klince a corpsepainty. Označenie vášho hudobného štýlu ako urbánny black metal ste zadefinovali preto, lebo chcete byť autentickí a v urbánnom prostredí sa odohráva váš život a vo vašej hudbe sa ho snažíte reflektovať. Ako vnímaš súčasný black metal z pohľadu fanúšika? Čo sa týka SOLIPSISM, mám pocit, že vám je blackmetalová škatuľka skutočne priúzka a najmä novšou tvorbou ste sa pustili do neprebádaných vôd...
Som rád, že to tak vnímaš a za to ti ďakujem. Čo sa týka súčasného black metalu, tak som v sebe dlho bojoval s tým, že akoby ten žáner so mnou prestal držať krok. Ako som už vyššie spomínal, black metal som začal objavovať v 15-tich, kedy mi tá rebélia a provokatívnosť živili identitu, no ako človek dospieva, tak sa s tým začína ťažšie identifikovať, hlavne ak ho zaujíma aj to ideové posolstvo kapely, nie len hudba. Zrazu som si uvedomil, že hoci sa mi hudba môže páčiť, tak po ideovej stránke mi tie kapely prídu miestami až bizarné, ak nie úplne hlúpe. A to teraz nechcem vyznieť ofenzívne, dodnes mám rád veľa druhovlnových black metalov a legendy žánru si už vôbec nedovolím spochybňovať, no ten post-black metal mi už dlhé roky viac napĺňa to, čo by som od hudby chcel. Teda komplexný zážitok, kedy sa s hudbou dokážem stotožniť po hudobnej aj lyrickej stránke, hoc som tridsiatnik. Ale to je moje vnímanie, absolútne rešpektujem, keď ľudia majú radi ortodoxný black metal a vôbec sa im nečudujem.
Solipsizmus (Solipsism) je filozofická myšlienka o tom, že jediná vec, ktorej existenciou si človek môže byť naozaj istý, je jeho vlastné vedomie. V našom minulom rozhovore (jún 2022) si doplnil, že ste si vedomí, že svet okolo nás existuje, len skrátka jeho jednotlivé prvky, skúsenosti a pocity dávate do roviny, že sú také, aká je vaša percepcia. Žiadna skúsenosť, či pocit sám o sebe nemá nijaké podfarbenie, kým mu naše vedomie toto podfarbenie nedá. Vaše texty sa na prvý pohľad môžu zdať pesimistické, ale dajú sa čítať viacerými spôsobmi a vziať si z nich jedno alebo druhé. Je to len na vnímaní zo strany poslucháča. Posunuli ste sa ako kapela v tejto „filozofickej rovine“ za obdobie 4 rokov, napríklad aj vplyvom personálnych zmien, alebo je stále solipsizmus pevným základom vašej tvorby?
Ja si myslím, že to naše poňatie solipsizmu v tvorbe stále ostáva, či už v hudbe alebo v textoch. Je to pre nás alfa a omega, tvoj život je naozaj taký, aký si ho pripustíš. A je to veľmi veľká dávka zodpovednosti, uvedomiť si, že to všetko je ozaj na tebe, no nič iné nám neostáva. Len sa snažiť v kľúčových momentoch presvedčiť samého seba, že to (nie) je tak, ako to (ne)vidíš.
Keď už sme načrtli tie personálne zmeny, skúsme si ich trochu zosumarizovať – aká bola zostava, ktorá založila kapelu SOLIPSISM a aké je jej aktuálne personálne obsadenie? Bez toho, aby som si to spätne detailne naštudoval, evidujem, že už s vami nehrá basák Porenut (svojho času aj zvukár v Klube77), do zahraničia vám „emigroval“ (smiech) gitarista Matej (ale vraj sa vrátil nedávno ako „externý“ člen), pridal sa k vám Fischo (domovská kapela GÁGOR) a nedávno odišiel Michal... Skús pár slovami aj popísať, aký bol prínos každého (ex)člena pri formovaní terajšej tváre kapely.
No, SOLIPSISM sme založili v zostave: bubeník Daniel, gitarista Michal, ja a gitarista Vlkan, ktorý už nie je medzi nami, a ktorému sme venovali náš prvý album „Our Night Never Ends“ a explicitne pieseň „V.“ z daného albumu. Po nejakom čase sa k nám pridal Porenut na post basáka, čo nám umožnilo začať vystupovať. Čiže vlastne s príchodom Porenuta sme začali SOLIPSISM prezentovať aj na pódiách, no on bol z nás v hudbe ďaleko najskúsenejší a tým, že bol zvukár, nám veľmi často pomáhal aj na koncertoch, keď to zvukári nezvládali. To je inak veľmi cenná vec, keď niekto z členov kapely má takéto zručnosti... na nezaplatenie. Lenže v tom čase sme stále vystupovali len s jednou gitarou, čo naše vystúpenia ochudobňovalo a uvedomovali sme si to. Takže potom k nám prišiel Matej a to nám extrémne pomohlo, lebo to bol ďalší veľmi skúsený hudobník a skvele medzi nás zapadol, nielen hudobne, ale aj ľudsky. Preto sme veľmi radi, že chce s nami aj naďalej spolupracovať, hoc na diaľku. Jeho pohľad a účasť nám bude vždy nenahraditeľná. Porenut sa eventuálne rozhodol odísť a jeho miesto zaujal Fischo z GÁGORu, veľmi energický človek, ktorý pre umenie nekompromisne žije a je taktiež veľmi skúsený. No a keď sa Matej odsťahoval, tak sme potrebovali to miesto niekým zaujať a chopil sa toho Miro, ktorý taktiež hral v GÁGORe, ABSTRACTe a v ďalších kapelách. Veľmi šikovný, kreatívny hudobník, ktorý sa svojim sústredeným a rigoróznym prístupom k hudbe stal za veľmi krátku dobu úplne integrálnou súčasťou SOLIPSISMu. Gitarista Michal sa síce rozhodol prestať venovať hudbe a vždy nám bude chýbať, keďže neodmysliteľne formoval náš zvuk, ale ľudia a priority sa menia.
Pristavme sa pri niekoľkých vašich starších (predpokladám, že vcelku pamätných) koncertných vystúpeniach. Presunieme sa najskôr v čase do novembra 2023 - v banskobystrickom Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica sa konala veľmi špecifická udalosť a to neverejný koncert troch metalových kapiel – okrem vás sa predstavili aj BESNA a BRAIN DEALERS. Ako celá akcia prebiehala (predpokladám, že tam boli silné bezpečnostné opatrenia), ako väzni reagovali na vašu muziku? Vraj ste odtiaľ odchádzali s tým, že ste možno spravili niečo dobré a urobili tým ľuďom radosť v ich „zamrežovanom sivom svete“. Veď umenie je pre všetkých bez rozdielu...
To bol pre mňa asi najpamätnejší koncert. Oslovil nás s tým Peťo Trepáč, ktorý robí aj festival Montana Metal Fest na Španej doline v Banskej Bystrici, a ktorý v tom Ústave aj pracuje. Bolo to veľmi zaujímavé už od samého začiatku – keď sme čakali, kým sa nám otvorí vstupná brána a ja som si to natáčal na mobil, policajt ma prišiel upozorniť, že to video môžem rovno vymazať. Samozrejme sme vo vnútri museli odovzdať kopu našich osobných vecí do skriniek, autá s aparatúrou prešli kontrolou, bolo to zvláštne. Ešte zvláštnejšie bolo, že sme v tom čase prvýkrát mali pomoc s aparatúrou, keďže niektorí väzni nám mohli robiť bedňákov za dobré správanie. Celkovo to bolo veľmi viazané na striktné pravidlá a nebol priestor na žiadne kraviny, ktoré niekedy kapely majú tendenciu vyvádzať. Organizátor Peťo nám rovno povedal, že hoci aj za úplne malý prešľap môžu celú akciu zrušiť aj päť minút pred začiatkom, takže nám bolo prízvukované, aby sme sa správali ozaj ukážkovo. No úprimne, nikto z nás, alebo BESNY či BRAIN DEALERS nemal veľmi náladu vyvádzať, tá atmosféra toho opresívneho reštriktívneho objektu na človeka dosť zapôsobí. Čo sa týka koncertu, bolo zvláštne aj to, že sme prvýkrát hrali pred sediacim publikom. Väzňom nebolo umožnené stáť, takže sme prišli prakticky do triedy približne 50 sediacich ľudí, ktorým sme v neodhlučnenej sále naložili na hlavy rachot, ktorý podľa mňa drvivá väčšina z nich nikdy nepočula. A aj keď som si uvedomoval, že tí ľudia tam nepochybne išli kvôli tomu, že im to bolo umožnené, a že mali nejaké rozptýlenie, nech je akékoľvek, tak ma veľmi tešilo, že keď potom odchádzali do svojich ciel, tak nám ďakovali. Zasiahlo ma uvedomenie, že títo ľudia idú do svojich malých uzavretých miestností, pričom my ideme von do našich slobodných životov. Jasné, uvedomujem si, že tam nikto z nich nebol uväznený za odmenu, no asi tá naša ľudskosť nás primäla sa vcítiť do ich izolácie. Na chvíľu to boli naši fanúšikovia, no po koncerte sme si s nimi nemohli dať pivo a podpísať im CD-čká, lebo išli ďalej odpykávať trest do malých zamrežovaných miestností.
V septembri 2024 ste mali dohodnuté európske turné, odohrali ste viacero koncertov, ale turné ste museli predčasne ukončiť – zo strany klubov boli zrušené koncerty v Ľubľane, Lipsku, Norimbergu a Mainze. Dôvodom bolo vaše údajné prepojenie na NSBM scénu. Ja som doteraz nepostrehol, že by ste mali niečo spoločné s nacionalistickou, fašistickou alebo krajne pravicovou ideológiu... Z čoho vzniklo toto nedorozumenie? Stalo sa vám niečo podobné aj neskôr?
Celé tie obvinenia sú pochopiteľne nezmyselné a išlo výhradne len o to, že si veľmi aktívni a zrejme znudení ľudia všimli, že v punkovom podniku bude vystupovať black metal a s black metalom predsa musí byť niečo zle. A kto chce psa biť, palicu si nájde. Nikdy sme neriešili v hudbe žiadnu politiku, nieto ešte fašizmus, nacionalizmus alebo krajnú pravicu. Nikto z nás v kapele nie je a ani z bývalých členov nebol krajne pravicovo, nacionalisticky alebo akokoľvek podobne zmýšľajúci. Toto keď naše okolie počulo, tak ľudia padali zo stoličiek, že si práve nás vybrali obviniť z takéhoto niečoho. A tomu vlastne zodpovedala aj obrovská miera podpory, ktorú sme dostali nielen od slovenských kapiel a fanúšikov, ktorí nás poznajú a verejne sa vyjadrili za našu podporu. Za to im všetkým budeme navždy vďační, lebo ktovie, či by nám to nezačalo spôsobovať ujmu aj na Slovensku. Každopádne táto vec odznela a odvtedy sme žiadne takéto obvinenia nepočuli. Verím, že najbližšie, keď pôjdeme na dlhšie niekde do zahraničia, tak sa už takáto vec nestane.
Všeobecne ohľadom koncertov si sa dávnejšie vyjadril, že ťa samozrejme najviac baví, keď je tam interakcia zo strany publika, keď ľudia „šalejú“, dostávajú zo seba emócie. Je skvelé, keď sa tvoje a ich emócie naakulminujú a celé to „vybuchne“. Ak je publikum strnulé, nebaví sa a ty nevieš, akým spôsobom ich rozhýbať, koncert pre teba nie je dobrý. A zväčša nevnímaš, čo robia ostatní v kapele, viac ťa zaujíma, akým spôsobom si vieš vymieňať energiu s publikom. Ako sa štandardne pripravuješ na koncert? Preferuješ v deň koncertu napríklad nejaký konkrétny druh jedla, cvičenie, meditáciu a podobne?
Nemám žiadne takéto predkoncertné rituály. Nemám ich ani v živote pri žiadnych činnostiach a pri koncertoch obzvlášť by bolo veľmi náročné ich dodržiavať, keďže na ceste sa musíme prispôsobovať kadejakým neľahkým podmienkam. Ale teraz, keď sa zamýšľam, tak s chalanmi sme si len tak pre zábavu povedali, že si pred koncertom musíme cestou dať na benzínke hotdog, inak koncert nedopadne dobre. A cestou do Ľubľany sme hotdog nemali ...
Nedalo mi nespýtať sa Copilota AI na jeho „názor“ na koncertnú prezentáciu kapely SOLIPSISM a napísal mi, že: „Ak hľadáš koncert s temnou atmosférou, silnými emóciami, kvalitným slovenským black/post-black metalom a autentickou undergroundovou energiou, SOLIPSISM sú rozhodne kapela, ktorú sa oplatí vidieť naživo. SOLIPSISM nie je kapela založená len na technike, ale predovšetkým na emóciách a atmosfére. Ich skladby fungujú na pódiu ešte intenzívnejšie vďaka kombinácii agresívnych pasáží, melancholických melódií a sugestívneho prejavu. Ak máš rád kapely typu HARAKIRI FOR THE SKY, MGLA, ALCEST alebo modernú európsku post-black scénu, SOLIPSISM môžu byť veľmi príjemným objavom. Ich hudba je dostatočne tvrdá, ale zároveň premyslená a atmosférická.“ Myslím, že sa vcelku „trafil“... Téma AI v umení by bola asi na samostatný rozhovor, každopádne vieš si predstaviť, že by ste ako kapela v budúcnosti využili AI pri tvorbe grafiky, klipov či dokonca komponovaní hudby?
Haha, áno, celkom to Copilot vystihol. Čo sa týka AI v umení, no, samozrejme toho nie som zástancom a neviem si predstaviť, čo by sa muselo u nás v SOLIPSISMe stať na to, aby sme niekedy využívali generatívnu AI. Samozrejme, AI je veľmi užitočný nástroj a netvrdím, že to v osobnom či profesionálnom živote bojkotujem, práve naopak, platím si ChatGPT a využívam to vo veľkej miere, no nie na to, aby som generoval obsah a vydával ho za vlastný. A pri hudbe je to ešte čosi horšie, lebo ju robíme preto, lebo ju robiť chceme, nie preto, že musíme, tak prečo hľadať takéto skratky? V kontexte grafického dizajnu – vyjadrenia kapiel, ktoré hovoria, že nemajú žiaden rozpočet na to, aby mohli platiť drahých grafikov, a že taká je skrátka realita, sú len bohapusté výhovorky. A pred vznikom AI ten rozpočet mali? Grafický dizajn bol vždy extrémne drahý a častokrát vie stáť aj viac než výroba samotnej nahrávky, undergroundové kapely s týmto trhom bojovali odjakživa. A keď nemáš peniaze na drahých vychytených grafických umelcov, vždy môžeš siahnuť po menej známych menách, alebo dokonca spraviť artwork z fotiek. Artwork albumu „Our Night Never Ends“ je zložený výhradne z fotiek nočnej Bratislavy a Banskej Bystrice a úplne ho zbožňujem. Je veľa ciest, ako spraviť album tak, aby to kapelu nezruinovalo, zvládali to v minulosti a zvládajú to aj teraz. A hlavne... však tie AI-generované artworky vyzerajú otrasne! To tým kapelám stojí za tie ušetrené peniaze?
Máte za sebou vystúpenia na menších slovenských festivaloch ako Montana Metal Fest, Night Of Chaos či Burn Fest. Ako sa vám tam hralo? Cítite sa lepšie na väčších pódiách a open-airoch alebo si viac vychutnávate intimitu malých klubov? A aký je tvoj názor na aktuálnu situáciu na domácej metalovej scéne? Viacerí organizátori sa sťažujú na nízku návštevnosť a finančné straty, na druhej strane je evidentný nástup mladej generácie metalistov a koncerty už nie sú len doménou fanúšikov v kategórii 40+...
Záleží od konkrétnych akcií, nepovedal by som v tejto chvíli, či sú lepšie pre nás kluby alebo festivaly. Ako poslucháč mám radšej kluby, lebo je tam presne tá väčšia intimita, o ktorej hovoríš a väčšina kapiel, ktoré mám rád, je práve postavená na tejto atmosfére. No samozrejme, že keby sa o nás teraz išli organizátori najväčších európskych festivalov potrhať, tak by som s radosťou hral veľké pódiá s pražiacim slnkom, aj keď by tam naša atmosféra pravdepodobne nevynikala. Je to o tom, že asi každý chce hrať pred veľkým publikom. Domáca metalová scéna podľa mňa nie je v dobrom stave, ale nechcem do toho veľmi mudrovať, lebo je to na dlho a každý má na to svoj názor a nemyslím si, že ten môj je nejak obzvlášť kvalifikovaný. Môžem len hovoriť o svojej skúsenosti s hraním v zahraničí, kedy aj na neznáme kapely vie prísť veľké množstvo ľudí aj uprostred týždňa, kdežto tu vieme bojovať o prežitie aj v piatky a soboty. A nie je to len o nás, schválne si všimni tour plagáty väčších kapiel, ktoré zverejňujú na sociálnych sieťach a sleduj, či tam majú aj slovenskú zastávku.
A ešte jedna koncertná spomienka – jún 2026, Stredoslovenské osvetové stredisko v Banskej Bystrici a krst vášho najnovšieho albumu “Pedagogy For The Existentially Exhausted” (v preklade „Pedagogika pre vyčerpaných bytím“). Krstnými otcami boli Kverd z HEIDEN a N. (PORENUT/CEREMONY OF SILENCE). Išlo o komornú akciu pre pozvaných hostí, zahrali ste celý nový album, súčasťou akcie bola aj vernisáž artworku na veľkom plátne od Patrície Sujovej. Ako spätne hodnotíš nápad zorganizovať krst v tomto formáte aj samotný priebeh koncertu?
Bolo to super! Keďže chceme hudbu uchopovať vlastným spôsobom, povedali sme si, že aj ten krst albumu by mal byť špecifický a odlišný od toho, čo sa na scéne deje. Viac vystihujúci SOLIPSISM ako entitu. Preto som sa mimoriadne tešil z toho, keď som videl, ako sa ľudia prechádzali vo foyer oblečení v čiernych košeliach, popíjajúci šumivé víno, ktoré dostali ako welcome drink a prezerali si vernisáž nášho artworku. Je to určite veľmi neortodoxné v kontexte metalových akcií, ktoré sa dejú v zapľuvaných rockových baroch (nič proti nim), ale aj ten náš prístup a to, o čo nám ide, je v zásade dosť neortodoxné. Chceli sme, aby tá akcia bola naozaj taká „solipsismovská“ a nemohli sme si na to vybrať lepší priestor ako Stredoslovenské osvetové stredisko. Prišla kopa priateľov, rôzne kapely, nemôžem nič vytknúť. Bola to ako taká narodeninová oslava SOLIPSISMu.
Novinka vám vyšla opäť u Sun & Moon Records. Ide o koncepčný album, zaoberajúci sa problematikou psychického zdravia. Albumom ste chceli simulovať prednáškový formát - rovnako ako vzdelávacia inštitúcia, ktorá sa napríklad venuje politickým vedám a zavolá si kvalitného politológa zo skvelej univerzity, aby dal dobrú prednášku, vy máte existencialistický album, ktorý sa tvári, že má vzdelávací zámer. Pozvali ste si hostí, ktorí sa venujú podobným témam, aby pridali na relevancii myšlienkam na vašom albume. Dali ste im texty a to, ako ich zaspievajú, bolo v ich réžii. Na albume sa predstavili Gergely Almásy (AUTUMN NOSTALGIE), Rasmus Ejlersen (UDANDE), Michal Jaroš (HEIDEN), Samuel Dudlák (BESNA) a Jakub Melník (PORENUT). Ako prebiehalo samotné nahrávanie albumu a prečo padla vaša voľba práve na Sun & Moon Records?
Album sme nahrávali na viacerých miestach – bicie v Pulp Studio v Bratislave a zvyšok sa robil u Adama Mičinca. Chcel som, aby hostia prišli taktiež nahrať svoje časti k Adamovi, ale samozrejme to nie je úplne jednoduché zladiť (najmä v kontexte Kverda z HEIDENu, ktorý je z Česka), čiže z nich fyzicky prišiel len Samo. Ostatní mi nahrali svoje časti u seba tak, ako to robia na svojich nahrávkach (či už majú svoje domáce štúdiá, alebo ako presne to robili, to už úplne neviem) a poslali mi tie súbory. Adam to potom spracoval tak, aby tam nebol počuť rozdiel v produkcii. V kontexte Sun & Moon, sme s nimi od samého začiatku, doteraz nám vydali všetky naše nahrávky. Skúšali sme album poslať aj nejakým väčším vydavateľstvám, ale nevyšlo to, takže sme ostali pri našich.
Ja osobne vo vašej hudbe cítim (oproti vašim začiatkom) výraznejší príklon k post (black)metalu, ty sám si sa vyjadril, že nehráte komplikovanú technickú hudbu, viac sa zameriavate na atmosféru a je pre vás dôležité komunikovať emóciu, „ktorá je zaobalená v nejakej forme atmosféry, aby si poslucháč dokázal predstaviť, čo cítime.“ Mali pri kompozičnom procese nastavené určité „mantinely“ a presnú predstavu, ako by mali skladby znieť alebo ste pracovali intuitívne a nechávali všetko plynúť prirodzene až do finálnej podoby? Hudobníci často vyhlasujú, že hudba sa musí v prvom rade páčiť im a to, ak sa páči aj ďalším ľuďom (fanúšikom) je „len“ bonus navyše, najmä pri väčších (povedzme komerčnejších) kapelách hrá však nepochybne rolu aj to, čo od nich fanúšikovia (a nahrávacie spoločnosti) očakávajú...
Áno, každý rád hovorí, že hudbu robí pre seba a to, že sa to niekomu páči, je akoby také pekné plus, no pri veľkých kapelách to rozhodne nie je úprimné. Tam je toľko peňazí v tom, že si nemôžu dovoliť robiť naozaj hocičo. Ale v prípade undergroundu si myslím, že to platí a u nás rozhodne. My sa nepotrebujeme nikomu zavďačovať alebo sa držať nejakého produkčného plánu, ktorý zabezpečí zisk, preto práve je možné sledovať aj ten odklon viac k post-blacku. Čiže nie, vôbec nemáme žiadne mantinely, robíme veci tak, ako sa nám páčia a keby z toho bol na najbližšom albume post-rock, tak by som z toho asi nebol ani prekvapený. Netvrdím, že tá hudba vzniká náhodne, a že nevieme, po čom ideme, kým nepočujeme dokončenú pieseň. Ale ten proces nie je o tom, že „musí to byť tentokrát post-black“, ale skôr sa nám ten vkus naformuje podvedome ešte skôr, ako tie piesne začneme pripravovať.
Ako bolo už vyššie spomínané, v textoch sa zaoberáte problematikou psychického zdravia. Ty sám máš vlastnú skúsenosť s úzkostnými poruchami, absolvoval si vyšetrenia, terapie. Pri písaní textov ťa inšpirovali aj diela Nietzscheho, Schopenhauera, Ciorana, Yaloma. Čo by si odporučil ľuďom, ktorí prežívajú náročné obdobie, upadajú do depresívnych stavov? A existuje podľa teba aj určitá forma prevencie – konkrétne kroky, ako sa podobným stavom vyhnúť? Aké knihy (napríklad aj od menovaných autorov) by si nám odporučil si prečítať?
Ľuďom trpiacim úzkosťami alebo depresiou či podobnými problémami by som odporučil hlavne nedržať to v sebe. Viem, že to znie klišé, ale naozaj to je prvý krok, ktorý spúšťa všetko ostatné. Témy psychického zdravia sú veľmi tabuizované a hoci si dnes môžeme všímať, že zo všetkých strán sa to ľudia snažia zmeniť a normalizovať to a hovorí sa o tom viac než kedykoľvek predtým, tak to stále nestačí. Takisto je potrebné si dať veľký pozor, aby človek nenašiel vo svojom smútku útechu. Pre ľudí, ktorí s týmto nemajú skúsenosti to môže znieť paradoxne, ale kto vie, ten vie. Je ľahké podľahnúť depresii a úzkosti, padnúť do postele, vyhýbať sa kontaktu s ľuďmi, povedať si „potrebujem si len trochu oddýchnuť“ - len aby ste si potom uvedomili, že v tej posteli ležíte už týždeň a nemáte záujem o nič iné. Lenže toto tento stav len prehlbuje, to, čo sa nám v tej chvíli zdá najpohodlnejšie, je to najhoršie, čo môžeme robiť. V jednom animovanom seriáli to bolo veľmi dobre znázornené – ako taká veľká fialová mačka, ktorá človeka kompletne priľahne, zamedzí mu akýkoľvek pohyb a „dobromyseľne“ ho chlácholí, že si musí oddýchnuť. Neviem si predstaviť lepšiu vizuálnu reprezentáciu toho pocitu – žiadne dramatické čierne siluety a smrtky, ktoré stoja za človekom. Áno, aj to prichádza, neskôr, keď myšlienky potemnievajú, ale začína to tou pohodlnosťou postele a spánkom ako nástrojom eskapizmu. Vtedy sa treba zdvihnúť a nenechať sa priľahnúť. Je to extrémne náročný boj človeka samého proti sebe a poznám to veľmi dôverne, no iná cesta nie je. V kontexte filozofov, ktorých som spomínal - hm, no asi nechcem úplne hovoriť nejaké odporúčania, lebo čítanie filozofie je o dosť iné od čítania beletrie alebo nejakej náučnej literatúry. Mohol by som povedať moje obľúbené diela od vyššie menovaných, ale človeku, ktorý s filozofiou nikdy nebol v kontakte by povedali veľmi málo. Alebo práve opak toho, čo by som chcel: napríklad v Cioranovom „The Trouble With Being Born“ som počas písania textov „Pedagogy...“ nechal veľké množstvo nálepiek, ale bez kontextu to je vlastne kniha až miestami prehnane pesimistických aforizmov od zdeprimovaného človeka, ktorý neznáša život. Toto nie je úplne správa, ktorú by som našim poslucháčom (alebo komukoľvek) chcel podať.
Pristavíme sa ešte pri tvojej spolupráci s kapelou BESNA, hosťoval si u nich v skladbe „Mesto spí“, prispel si textom, spevom a aranžmánmi. Táto pieseň je o, žiaľ, stále aktuálnej téme – o ruskej invázii na Ukrajinu. Ako táto spolupráca prebiehala a čo hovoríš na tvorbu a úspech kapely BESNA? S kým ďalším z domácej alebo európskej scény si dobre rozumiete? Tipol by som si ešte na litovských JUODVARNIS, ktorých poznáme aj z nášho Angelus Festu v Podlaviciach...
Chalanov z BESNY a aj celkovo ich tvorbu mám veľmi rád. Zažili sme kadečo a vždy sa s nimi rád kdekoľvek stretnem. Sú to veľkí makači a svoj úspech si absolútne zaslúžia, veľmi sa každému z nich teším. Pre mňa osobne to je najlepšia metalová vec na Slovensku. Z domácej scény ale mám rád toho samozrejme viac a reflektuje to aj výber hostí. Tých som vyberal hlavne podľa tematiky, ktorej sa venujú, ale v zásade sú to aj kapely, o ktorých si myslím, že patria medzi to najlepšie. V kontexte zahraničných kapiel, áno s JUODVARNIS sme si dačo tiež odžili. No rozhodne za kamošov považujeme aj rakúsky GUYOD a určite DYMNA LOTVA/HANGOVER IN MINSK.
Stal si sa „tvárou“ filmu o metalovej scéne „V žiare tieňov“ z dielne Underfilmu. Čo hovoríš na samotný film a ako vznikla tá titulná fotografia? Mimochodom dlhšie mi trvalo, kým som zaostril a všimol si, že tam niekoho držíš za hlavu (smiech).
Haha, no nechcem to tak hovoriť, že by som bol „tvárou“ toho filmu, lebo si myslím, že mi to dáva viac pozornosti, ako mi prináleží. Ja som s tým filmom vlastne nemal nič spoločné, až kým ma filmár Jakub Varinský (ktorého som dovtedy vôbec nepoznal a v živote sme sa nevideli) neoslovil, že chce spraviť rozhovor. A tam aj tá moja rola končila, som len jedným z mnohých, ktorí tam vystupujú. Je vlastne náhoda, že som na titulke ja. Jakub a Peter sa ma na to spýtali, či by ju mohli použiť a vysvetlili mi to tak, že tá fotka vyjadruje presne to, čo chceli filmom povedať – že hudba vie pôsobiť ako nejaký prostriedok pomoci (akejkoľvek) pre ľudí, ktorí ju počúvajú. Či už je to materiálne (ako robíte vy s Angelusom), alebo tým, že ľudia počujú texty, ktoré im pomôžu v ťažkom období, alebo sa len skrátka vyventilujú do tvrdej hudby – to, že tam ja držím nejakú osobu na koncerte a kričím jej z pódia do tváre je akoby také zosobnenie tej myšlienky. Inak je to fotka, ktorú si chalani všimli zrejme na sociálnych sieťach buď mojich alebo kapelných a tuším z nejakého koncertu v bratislavskom Pink Whale, ale nie som si istý.
V jednom rozhovore si sa vyjadril, že veci, ktoré milujeme a ktoré si užívame, robíme len tú menšiu časť života. Zvyšok času venujeme veciam, ktoré je nutné robiť, ale neužívame si ich – či už sú to domáce práce alebo naše zamestnanie. Môžeme milovať svoju prácu, ale je to stále práca. A pracovať musíme, aby sme mali peniaze. Čo (okrem hudby) baví teba, pri čom si dokážeš skutočne oddýchnuť resp. načerpať energiu?
Ak teda naozaj okrem hudby, do ktorej sa ráta aj to, že chodím na koncerty iných umelcov, tak rád čítam, pozerám filmy, seriály, hrávam sa na Xboxe, chodievam hrávať spoločenské hry - taká klasika.
Keď som sa ťa pred 4 rokmi spýtal, na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí vás prídu podporiť na Angelus Fest, odpovedal si, že na urbánnu melanchóliu a emotívny black metal. Bude odpoveď rovnaká aj v súvislosti s vašim vystúpením na Angelus Feste 2026?
Časy sa menia, ale niektoré veci ostávajú. No zároveň máme novú svetelnú šou a už bude možné počuť aj klávesové sample, takže samé novinky!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: archív kapely
