Angelus Fest nie je len o fanúšikoch, kapelách či dobrovoľníkoch, ale dôležitú úlohu zohrávajú aj ďalší ľudia, bez ktorých by to skrátka nešlo... Kľúčovým človekom väčšiny hudobných podujatí je zvukár. A my sa tešíme, že po vynikajúcom Mirovi Spevákovi prevzal štafetu nemenej skvelý Libor Hanulay (Vomitor Sound). V nasledujúcom rozhovore nám poodhalí zákulisie štúdiovej práce, zvučenia koncertov a pridá aj pár „veselých zážitkov z natáčení“ :-)
Aké boli tvoje prvé kroky na hudobnej scéne? Hral si/hráš na nejaký hudobný nástroj, máš skúsenosti s hraním v nejakej kapele? A kedy a ako si sa dostal k „zvukarine“? Na facebooku je pri názve Vomitor Sound uvedený rok 2010...
Moje prvé kroky týmto smerom začali, keď u jedného strýca som našiel v discmane MEGADETH - „Rust In Peace“ a druhy strýco mi dal do ruky gitaru, pravdaže nepríčetne zbustrovanú dnes nenávideným Zoom1010 - zvukové peklo, no strašne sa mi to páčilo. Potom prišlo ďalšie objavovanie a narazil som medzi iným aj na FEAR FACTORY - „Replica“, kde som si uvedomil, že ja chcem na tej gitare robiť „DžDžDž“ ako ten ujčok Cazarez. Bol som stále vo vývoji a asi ma to nezvratne poznačilo, no neľutujem. Keď už sme sa ako partia „zgrupili“ v bandu „huňatejúcich“ výrastkov, menili a nahrávali dávky kovu, zaznamenané do magnetického pásu a hľadali koncerty, bolo jasné, že chceme aj kapelu. Nezačalo to veru „smrc“ metalom, aj keď to bol náš cieľ, no starí zábavoví muzikanti nás vytrápili na BEATLESoch a OLYMPICoch, no na škodu to veru nebolo. Naučilo ma to základom hudobnej matematiky, ktoré platia všade a čerpám z nich do dnes, či v kapele alebo štúdiu. Na techniku sme ako „huňáči“ bez občianskeho preukazu moc peňazí nemali. Z toho, čo sme naškriabali po brigádach a neprepili z vreckového, sme sa dosali k technike, roky ležiacej v pivniciach bývalých hudobníkov v úbohom až nefunkčnom stave. Tak bolo treba aj čo-to poservisovať, aby to nejako hralo a aj keď to boli poväčšine nešťastia od socialistických výrobcov, ktoré boli zlé, už keď sa vyrobili, tešili sme sa z nich. V necelých sedemnástich naskakujem na rozbehnutý vlak menom ABORTION. Zrazu hrám s kapelami ako INGROWING či AGATHOCLES, ktoré som predtým poznal len spod pódia. Prišli prvé skúsenosti zo štúdia, turné po Európe so SQUASH BOWELS. To bola zrovna chvíľa, keď som musel priznať kapele, že ešte nie som plnoletý, ale prešlo mi to a tak si „idem“ sen sídliskového deathmetalistu a popri tom vysvetľujem o desať rokov starším spoluhráčom: Nie nevykradol som MORBID ANGEL, keď som robil riff, ktorý som doniesol na skúšku a najmä základ základov, ako odklepeš tak hráš, ktoré do mňa vštepili páni hudobníci zo starých čias. Lepra pochopil - až potom ako sme začali hrať s Mirom Raučinom na poste bubeníka - čo som tým vlastne za tie roky myslel. Z aktívnym pôsobením v kapele prichádzajú aj prvé skúsenosti zo zvukarinou, kedy na čiastočne požičanom a pozliepanom aparáte odzvučím prvé koncerty a je to už cez dvadsať rokov... No ako spomínaš oficiálne a naplno sa zvukárskej robote venujem od roku 2010, kedy som po návrate z pracovno-výchovného pobytu z dánskeho kráľovstva riešil dilemu, či ísť do vlastného bývania alebo nákupu techniky. S vedomím, že toľko peňazí už asi nikdy dokopy nedám, beriem možnosť b)...
Začnime nahrávacím štúdiom – ako „motto“ uvádzaš: „Našou vášňou je viesť hudobníkov k vytváraniu úžasne znejúcich nahrávok a zabezpečiť, aby sa u nás cítili dobre.“ Pre kapely poskytujete nahrávacie služby, mix, mastering, reamping. Akým sôsobom vzniká vaša spolupráca s kapelami, na aké žánre sa špecializujete? S akými slovenskými metalovými kapelami si doteraz spolupracoval? Na webe máte aktuálne skladby od nitrianskej kapely PRISON OF MY LIFE....
Do spolupráce sa ide jednoducho. Ak sa niekomu páči moja robota, tak ma kontaktuje, dohodneme termín a ideme na to. No je to najmä o tom, že s väčšinou kapiel, čo u mňa točia, spolupracujeme už dlhé roky ešte od čias, keď som nemal vlastné kamenné štúdio a chodil točiť po skúšobniach. To bola s nosením techniky riadna patália a alchýmia, spojená z okultizmom, čo z toho nakoniec vylezie. Za tie roky sú to už silno priateľské vzťahy a mnoho-krát aj jeden z príjemných spôsobov, ako spolu tráviť čas pri kovaní tvrdej muziky. Spomínať všetky projekty, na ktorých som robil asi nemá zmysel, no prevažne sa venujem UG scéne. „Metále všeho druhu“ cez stoner, HC, punk, ambient po grind až noise projekty. To je to to, čo ma baví, no už sa stalo, že som točil aj pesničky pre deti. O týždeň na to mali prísť ENEMA SHOWER so svojim porno grindom a tak vznikla otázka, či im prezradím, čo tu bolo pred nimi. Nechali sme to utajené, bo by ešte náhodou majstrov napadlo robiť porno grind pre deti a prelomilo by to ďalšiu spoločenskú bariéru. No podstatné je, aby sa u nás kapely cítili dobre a bez stresu, čomu napomáha lokalita na upätí Štiavnických Vrchov pod veľkým kopcom a potokom, tečúcim popred dom, ktorý aj mne neraz čistí myseľ.
Akým spôsobom sa odborne vzdelávaš a zdokonaľuješ vo svojej práci? Existuje napr. možnosť učiť sa od zahraničných zvukárov, prípadne nejaké stáže – a ak áno, je táto možnosť z časových a finančných možností realizovateľná? Existuje nejaká forma spolupráce medzi slovenskými zvukármi, resp. nahrávacími štúdiami?
Vzdelávanie je určite jedna z vecí, čo ma poháňa vpred. Dnes - v dobe virtuálnych workshopov, e-learningov, tréningov, kontestov - nie je problém byť v spojení so špičkovými zvukármi a štúdiovými producentmi z celého sveta a veľa-krát prinášajú nové techniky a postupy, ktoré zvuk a prácu s ním posúvajú čoraz ďalej. Sú platené a sú aj „free“, no jednoznačne investícia do vzdelania je dobrá investícia, ktorú ti už nikto nezoberie a nezožerie ju inflácia. Okrem toho som členom niekoľkých medzinárodných zvukárskych komunít, kde sa zdieľajú a rozoberajú rôzne témy, ktoré by ti pri bádaní na vlastnú päsť zabili oveľa viac času a výsledok by nemusel byť uspokojujúci. Žijeme fantastickú dobu, kedy máš najväčšiu knižnicu sveta a skúsenosti špičkových odborníkov prístupnú na pár klikov. Ide len o to, ako ju využiješ. V rámci vnútroštátnej spolupráce si hodne pomáhame s Mirčim Spevákom, aj čo sa týka pluginov upgradov, technických patálii a občas referencií na robotu. Počujeme podobným uchom a preto sa mi s ním dobre spolupracuje a môžem povedať, že vieme ako dvaja kuchári navariť v jednom hrnci dobrú polievku. Pravdaže okrem neho mám ešte ďalších super kolegov na spoluprácu, s ktorými si vzájomne pomáhame technicky aj fyzicky.
Poďme teraz k zvučeniu koncertov/festivalov. Aké rôzne podujatia si doteraz zvučil? Okrem nášho Angelus Festu viem o Fleshparty či Montana Metal Feste. Špecializuješ sa vyslovene na metal, alebo stále zvučíš všetky žánre? Čítal som, že máš „veselé“ zážitky najmä s folklórnymi súbormi :-)
U mňa je špecializácia najmä na UG akcie, ktoré mi robia potešenie a radosť, keď znejú dobre a veľa-krát popri tom, že mám veľa roboty a pôsobím nerôzne, si hutné tóny interpreta na pódiu vnútorne užívam a „kývajú mi kabínou“. V minulosti som robieval aj hodne folklóru a eventy pre mestá a obce, no už som to vypustil. Technicky ma to bavilo a tiež ma to posunulo ďalej a naučilo pracovať s tichými akustickými inštrumentmi. Toto bola tá lepšia stránka. Druhá bola tá temná, že interpreti, najmä našej ľudovej scény, ti mrzko vynadali ešte počas toho, ako po stopách hada mierili z autobusu na pódium. Pravda česť profesionálnym súborom, ktoré pristupovali zodpovedne a mali aj technický background o tom, ako a čo majú na pódiu robiť, kam sa pri scénkach postaviť, aby ich bolo možné nazvučiť pri dialógoch a dokonca mali aj stage plany s input listom nástrojov a popisom monitorových ciest. Pred nimi klobúk dolu, no bolo ich ozaj málinko. Skôr platilo, že na teba húka ožratý chlap z pódia, že on nič nepočuje a či tam reku spím. No veru nepočuje, lebo si nič okrem pálenky nevypýtal. Na otázku: „Čo by teda v ktorom odposluchu chce počuť?“ reaguje prudko reaktívne: „Však hudbu, k***t!“. Aj keď sa im snažíš pomôcť a vysvetliť, kde sa majú postaviť, aby som ich vedel dostať „von“, ma zrušia, že oni majú „mocnie“ hlasy a môžu stáť, kde chcú. Pravdaže počas vystúpenia vedúci súboru stojí za tebou a vraždí ťa pohľadom a pritom sa neustále pýta, prečo ujčoka, čo mrmle kdesi v rohu pódia, kde nie je žiaden mikrofón, nepočuť. No veru preto, že to fyzika tak chcela. Ale poďme radšej späť do undergroundu, lebo tam to je veru pre tých rozmýšľajúcich, čo im neduní v hlave pálenka, bezpečnejšie. V podstate to mám rozdelené tak, že leto je „zasypané“ koncertami a tak neberiem štúdiovú robotu, lebo by som to nestíhal a zas zvyšok roka sa venujem - až na pár podujatí - štúdiu. Tam si nechávam už len Voices Of Death v Lednických rovniach a naše Bomby na Nitru. Problémom je naozaj veľmi málo času a veľa cestovania po zahraničných projektoch z práce, ktorá mňa a moju rodinu naozaj živí. Z letných akcií sa ešte vymykajú štandardu Hradby Samoty, Dark ambient festival, spojený s dark umením na zámkoch a kaštieľoch s veľmi špecifickou atmosférou a s interpretmi, hrajúcimi naozaj na všetko. Keď som minulý rok zvučil zváračku popri tom, ako sa chlap chŕliaci oheň občas vznietil, mlátil pri tom do oceľových sudov a miesto brnkátka používal na basu karbošku, tak som si povedal, že profesný vrchol už som dosiahol. Viac sa už nedá, no hradby furt vedia prekvapiť. Spolky noiserov, čo sa hodia o zem a prudko kričia, ma už nezaskočia, no občas ma zabije komentár, že ten noise znie až moc dobre či to neviem „zmrzačiť“, aby to utrpenie, čo umelec predvádza bolelo aj poslucháčov. Podľa mňa si aj noise zaslúži znieť dobre.
Poďme sa detailnejšie pozrieť na spomínané metalové festivaly – začneme Fleshparty. Ide o viac-dňový medzinárodný festival, zameraný na extrémnejšie metalové žánre, ktorý začal písať svoju históriu už v roku 2001. Kedy si začal zvučiť tento fest, ako ho vnímaš po stránke organizácie, postupného zlepšovania? Ako sa ti páči aktuálny areál, aké sú reakcie fanúšikov? Ako hodnotíš posledný ročník? Ja som na tomto feste ešte nebol, tak neviem posúdiť...
Festival Romanovi pomaly rastie a dúfam, že raz bude mať rozmery takého „slovenského obscénu“, no hádam s lepším zvukom. Pravdaže k tomu, aby festival rástol, potrebuješ nie len návštevníkov, ale aj organizačný tým ľudí. Matematika nepustí a čím viac ľudí, tým komplexnejšie to musíš riešiť. Robievam festival, ktorý práve na toto narazil a organizátori zámerne vypúšťajú termín na poslednú chvíľu, aby účasť znížili. Aj keď to robia fakt dobre a mali by potenciál na rast, no chcú si to udržať malé a vo svojich rukách a ja to chápem. Ale späť ku Fleshke: Fetival robím paradoxne od čias, keď som povedal bývalému zvukárovi tohto festivalu, že dobre neznamená nahlas a aj keď sme tu metalisti, nie každý chce, aby mu tiekla krv z uší. Kapely revali ako obecný rozhlas. Medzi kapelami vypeckovaná muzika, opäť krv z uší, do hodiny som bol nervózny a šiel radšej do ticha - do auta. Pripomienku som myslel v dobrom a chcel som mu pomôcť, no odpovedané bolo arogantne, nech si to robím ja na ďalší rok. Paradoxne som to na ďalší rok už robil a akustické peklo sa viac nezopakovalo, takže festival môžem prehlásiť za akusticky bezpečné stretnutie priaznivcov extrémnej muziky v peknom prostredí seredského kempingu pri Váhu s možnosťou rekreácie tela i ducha pri hutných tónoch gitár a hodne rýchlych bubnoch, teda okrem slamu. Tam sú bubny pomalšie, no tóny gitár o to hutnejšie a najmä sú tam skvelí ľudia a rodinná atmosféra. Iste treba navštíviť, kým sa to nerozrastie na ten spomínaný „slovenský obscén“.
Ďalším vyššie spomínaným metalovým festom je Montana Metal Fest, ktorý sa koná od roku 2020 na Španej Doline. Na rozdiel od „Fleshky“, som sa zúčastnil na všetkých 3 ročníkoch a chystám sa aj na štvrtý. Ako sa ti páči toto podujatie? A aký má podľa teba potenciál do budúcnosti? V tomto roku budú mať v zostave prvý-krát prevahu zahraničné kapely...
Montana mala skvelý potenciál už od prvého ročníka a najmä Peťo to zvláda organizačne fakt perfektne. Idea festivalu v malebnej dedinke s bohatou históriou, ktorá má čo ponúknuť aj zo strany zážitku zo samotného prostredia, kde sa nachádza, je super. Vždy ma teší, keď festival dostáva špecifickú atmosféru a toto sa na Montane podarilo na sto percent. Svedčí o tom jeden z článkov, ktorý som zachytil a kde bola Montana zaradená medzi 20 najzaujímavejších malých metalových festivalov v rámci Európy. Super! Držím palce Peťovi a pokiaľ to pôjde takto ďalej, tak to bude jeden z najlukratívnejších festivalov, na aký sa môžeme s pohľadu prostredia, interpretov a kultúrneho programu dostať. Na tento ročník sa fakt teším!
A ešte ťa poprosím pár slov k tohtoročnému Angelus Festu. Zvučil si ho prvý-krát – ako ho spätne hodnotíš, čo sa týka areálu, fanúšikov, kapiel? Čo by si nám ako organizátorom odporučil do budúcnosti, čo zlepšiť/zmeniť?
Na Angeluse feste som bol zvučiť prvý-krát, no jeho myšlienku registrujem už dávnejšie a je naozaj super. Pomáha tam, kde treba a naozaj nikto z nás nemôže povedať, že sa ho to netýka, lebo tá zákerná choroba drieme v každom z nás. O to smutnejšie je, keď postihne deti, ktoré majú život ešte pred sebou a klobúk dole pred tým, ako sa mnohí ľudia vedia aj napriek takejto extrémne ťažkej situácii postaviť osudu čelom a bojovať. Držím palce im aj všetkým, čo im pomáhajú a pre nás šťastných ostatných, zoberme si poučenie, na ktoré aj ja mnoho-krát v živote zabúdam: Ak nejde o zdravie a o život, všetko sa dá riešiť, tak hlavu hore a pomôžme, tým ktorí to naozaj potrebujú! Niekedy stačí aj slovo, hoci je ťažké ho vysloviť. Keď si ma prvý-krát kontaktoval ohľadom technického „setapu“ na bystrický amfik, radšej som to tlačil do LineArray systému, ktorý síce musím prenajímať od kolegu, s ktorým spolupracujem, no je na tento typ priestoru vhodnejší, silnejší a účinnejší. Keď si mi vysvetlil myšlienku, že ide najmä o to, aby sa čo najviac vyzbieralo, šiel som s malou dušičkou s PAčkom na amfík. Popravde bol to z pohľadu plochy najväčší priestor, aký som s ním robil. Nikdy neženiem systém do extrému, lebo hrať nahlas nie je umenie a aj malý systém vie potýrať uši, keď je zle použitý. Som zástanca myšlienky, že aparát musí pracovať s dostatočnou rezervou na výkone, aby hral aj uchu príjemne a to sa podľa mňa aj podarilo. Ak sa niekto sťažoval, že zvuk nebol po celom amfíku, tak by mal prihliadnuť na to, že v tej časti, kde bol zvuk dobrý a dostatočne silný, bolo dosť miesta aj pre desaťnásobok účastníkov a na UG akciu s myšlienkou benefitu a malou účasťou nie je možné bookovať zvukový systém ako na NIGHTWISH, lebo len jeho prenájom by bol drahší ako všetky vyzbierané finančné prostriedky na niekoľko rokov dopredu. Asi by to potom nemalo zmysel robiť. V každom prípade tebe Vladko a tvojmu tímu držím palce a nech vám nadšenie vydrží, lebo aj vy meníte pohľad na nás postihnutých metalom, že nie sme tí, ktorí chodia veriacej babke smilniť sliepky do kurína, lebo ich posadol Satan, ale sme ľudia, ktorí cítia potrebu pomáhať a keď to robíme skrz hudbu, ktorú milujeme, je to nádherné spojenie.
Keď sa pozrieš do minulosti, na ktoré podujatia rád spomínaš s tým, že všetko išlo ako po masle? A mal si aj opačnú skúsenosť, keď sa pokazilo všetko, čo sa mohlo, prípadne zaúradovala „vyššia moc“ (búrka, vietor)?
V podstate po tom, ako som musel zredukovať akcie, ktoré zvučím, som si nechal už len tie, ktoré mám rád a momentálne mi veľmi pomáha spolupráca s Jurom z Hellforge, ktorý drží stage management pevne v rukách a rieši patálie za mňa. No prúserom boli akcie, kde na to doplácala technika a zdravie. Tohtoročná Fleshka mala rekord v zmoknutiach, plus bolo treba počas búrky a silného dažďa vyliezť na strechu a zhadzovať vodu, aby strechu neprelomilo. Blato ako vo Vietname bolo asi všade, no na šťastie odniesol to len jeden mikrofón, vyváľaný v bahne. Aj tak strata 150 „dukátov“ len pre to, že je niekto blbec a išiel sa sním do toho blata váľať. Veľa-krát sa stalo že sa technika poškodila, no mrzí to ešte viac, keď to niekto robí zámerne. Niekto hádže blato na pódium, lebo podľa neho je to fun, kope do bední, lebo to je podľa neho punk, hádže odposluchom, lebo podľa neho je to cool... Len týmto magorom nikto nikdy nevysvetlí, že tú techniku ujo zvukár kúpil a tvrdo na ňu robil a teraz hrá na akcii, kde jej rozpočet ledva vykrýva náklady na jej prevádzku a servis, no a tuto pán idiot ju má ešte potrebu poškodzovať lebo tak to momentálne cíti. No najväčším prúserom bolo aj tak akcia, kde ma zhodili počas práce z pódia a skončilo to nenávratným poškodením kolena, ktoré už ani ujo chirurg nedal dokopy. Techniku ešte zoservisujem, no toto už napraviť neviem, tak si to dáko musím len odkrivkať.
Aká je podľa teba optimálna pauza medzi vystúpeniami kapiel, aby sa všetko stihlo bez stresu a čo všetko by mala (ne)robiť kapela a organizátori, aby ti nazvučenie nasledujúcej kapely uľahčili?
Vždy to záleží od dvoch faktorov.
-
Akú veľkú prestavbu ideme robiť na pódiu a poprípade v réžii.
-
Aká je disciplína kapely - toto je najviac ovplyvňujúci faktor...
Ak robíme malú zmenu a ostáva základ bicích, bubeník má činely nachystané na stojanoch a len sa vynesú. Nemení sa pozícia pódiových ampov, poprípade ostávajú boxy a meníme len hlavy, plus nejaký mikrofón na spev, plus mínus sampler - nie je problém to spraviť do 15 minút aj s nazvučením. Ak mám setup so zmenou celého pódia - čiže bicie a gitarové aj basový amp idú dolu a nahadzuje sa setup ďalšej kapely, tak to tiež vieme dať do 15 min., ak je kapela šikovná a má všetko nachystané. Komplikovanejšie setupy, čiže akustické nástroje, loopre, viac odposluchových ciest a ineary – zvládneme za cca 20-25 min, podľa veľkosti telesa a technickej špecifikácie.
Patália je, keď sa všetko „prekábluváva“ a kapely idú s vlastným zvukárom, pultom, mikrofónmi a všetka naša kabeláž sa skladá a znova po vystúpení ťahá nanovo. To zaberie minimálne 30 minút pred a 20 minút po vystúpení, ak sú presne dané inštrukcie, input list a je správna komunikácia so zvukárom kapely, hudobníci si vedia skontrolovať a obslúžiť vlastnú techniku, ineary a vedia, čo majú robiť. V prípade že niektorá z týchto zložiek vypadne, môžeš rátať s patáliu do hodiny, kedy nie je problém „zabiť“ 15 minút hľadaním chyby v odposluchovej ceste a umelec nakoniec zistí, že má vybitú baterku v ineare.
Potom máme ešte prípady vrcholnej nezodpovednosti, keď si napríklad bubeník nedonesie činely, kapela sa rozkladá a intenzívne mudruje, aký bude zvuk a on tam sedí ako tĺk za bubnami bez činelov. Keď sa ho 3 minúty pred štartom spýtam, či si nedá činely na stojany, povie, že on nemá. Organizátor začne zháňať niekoho, kto by mu ich požičal, ty zatiaľ vysvetľuješ že činely sa nepožičiavajú len tak a je to veľmi háklivá záležitosť. Povieš počkaj tu, príde borec čo ti ich požičia, otočíš sa a bubeník nikde. Pýtaš sa ostatných členov, kam išiel a oni že prejsť sa do mesta... Momentálne vnútorne exploduješ, organizátor sa do seba zrúti ako neutrónová hviezda, borec, čo mu prišiel činely požičať, neverí vlastným očíam, ale bubeník je fajn, on sa prechádza, jeho šľak netrafí. Kapela nehrá, sklz nekonečný. Potom sú tu ešte „piviči“ a „fajčiči“. Kričím „hej už máš hrať“, on na to „idem si po pivo“. „Ok, skracuješ si set“ – odpoveď „máš v p**i“. Hm, to budem reku mať, keď ťa v polovici setu vypnem... Kapela zdutá, ľudia kričia zvukár je ***, vypol ich. To, že má ešte 20 ďalších kapiel a nech by sa len polovica správala ako oni neskončil by do ďalšieho dňa. Všetky podujatia majú svoj ohlásený limit, kedy už príde orgán policajný a dá „mute“ na celý event. A tomu sa snažím vyhnúť, lebo stalo sa že kvôli pár kapelám typu „máš p..i“ , už poslední interpreti nevystúpili.
Poklona kapelám ako RATOS DE PORAO - môj osobný rekord: do 5 minút prehodené pódium na komplet, čiže bicie aj ampy. Všetko robili sami, bez bedňákov. Za 8 minut odposluchy a všetky veci na stagei aj von k spokojnosti porobené. V ôsmej minúte vyšiel spevák, zakričal „We are RATOS DE PORAO“ a zahrali set, ktorý vypovedal o odohratých rokoch a kvalite kapely, ktorá v 90.rokoch určovala smer a dnes sa na nič nehrá. Fakt rešpekt! Ono o kvalite kapely nevypovedá to, ako naduto sa tvárim v backstagei, ale to, ako profesionálne pristupujem k svojej práci.
Dnes už spomínaný zvukár Miro Spevák nám v jednom rozhovore povedal: „Cez tablet sa dá plnohodnotne ovládať digitálny mixpult, ktorý mávam umiestnený na pódiu. Tým pádom viem celý zvuk obslúžiť sám, keď je ovládanie mixu stále pri mne, aj pri zapájaní kapely na pódiu. Ďalšia výhoda je, že ma tak často nenavštevujú podnapití ľudia, ktorí majú dojem, že s alkoholom sa zlepšuje sluch, s pripomienkami ku zvuku. Keď ma aj nájdu, tak nie je úplne jasné či som zvukár, tak viem na otázku: „Ty si tu zvukár?“ podľa artikulačných schopností usúdiť, či sa priznám alebo odpoviem: „Nie, ja tu len chytám Pokémonov.“ Aký je tvoj názor na túto tému?
Mirči robí skvelý zvuk a je jedným z mála zvukárov, ktorým verím na toľko, že ich posielam na svoje akcie a viem, že to bude dobré. To, že robí priamo na tablet, mu veľmi uľahčuje život. Nemusí ťahať ťažké multikáble, stavať réžiu a nemusí priniesť a položiť viac ako 600 kg káblových mostov, aby tú kabeláž ochránil. Čiže tablet áno. Je to plnohodnotné riadenie pultu, no ja som klasik a oveľa rýchlejší som priamo na konzole, ale napríklad pódium riešim tiež tabletom, keď viem prísť ku každému umelcovi a porobiť tak, aby bol spokojný so zvukom v odposluchoch. Ďalšia vec je, že nie každý je na to zvyknutý - keď mi príde externý zvukár z niektorej kapely a nemá skúsenosť tabletovú, dorobí viac škody ako osohu. Taktiež FOH - čiže postavenie réžie - je v rideroch mnohých väčších interpretov, ktorých zvučím a taktiež odtiaľ riadim aj svetlá a tie sa tiež nedajú robiť z boku pódia, ale potrebuješ ich vidieť. Na reči opilcov sa ťažko reaguje, no kým nezapicháva obrovskú kudlu do pódia, so slovami pusti mi lambadu, je to stále riešiteľne.
Ako vnímaš situáciu na slovenskej metalovej scéne – podporu zo strany fanúšikov, spoluprácu s kapelami, organizátormi koncertov, novinármi a pod.? Čo by podľa teba scéne najviac pomohlo?
Slovenská scéna je fakt super a čo sa týka ľudí aj kapiel je to také hodne rodinné. Úroveň kapiel, ktoré u nás máme a tešia nás na pódiách už dlhé roky, je fakt top a to ich podľa mňa mám naozaj s čím porovnávať. No na druhej strane je tá rodina okolo metalu a undergroundu veľmi malinká. Mimo stabilných dinosaurov, čo sa vídavame na koncertoch ešte od čias „Repete“, nás moc nepribudlo a skôr mám pocit, že demografická mapa návštevnosti metalových koncertov na Slovensku má negatívnu krivku. Možno je to spôsobené množstvom podujatí, čo sa u nás deje. To je pravdaže super, no na druhej strane si návštevníci koncertov musia vyberať, lebo všetko sa stíhať nedá. V porovnaní so situáciou pred dvadsiatimi rokmi, keď si musel brázdiť Slovensko všetkými smermi pri honbe za metalom, je to dnes oveľa rozmanitejšie z pohľadu množstva akcií a kvality interpretov, no na to, aby sme to všetko pokryli s rovnakým nasadením a atmosférou, ako vtedy, keď nebolo problém naplniť kulturáky miest a obcí, by nás asi muselo byť viac aktívnych. Keď to porovnám s UG scénou v Mexiku, sme technicky a úrovňou podujatí naozaj niekde úplne inde, ale zároveň musím dodať, že to nadšenie, ktoré cítim z ľudí na koncertoch v tejto krajine a ich záujem o muziku a o scénu je niečo, čo mi to kompenzuje a cítim sa tam ako u nás v kedysi keď strýcovi zvukárovi ten „apec“ v tom kulturáku moc nehral, no nadšenie a atmosféra, čo tam vznikla, bola nezabudnuteľná. Ako som písal už predtým, máme fakt dobu, ktorá nám praje. Na pár kliknutí sa dozvieš o akciách vo svojom aj vzdialenom okolí a ako organizátor nemusíš na propagáciu svojho eventu pribaľovať leták do pirátskej nahrávky, ktorú posielaš na druhú stranu republiky poštou, aby sa o ňom niekto dozvedel. Máme super pokryté internetové médiá, ktoré sa venujú muzike, ktorá vychádza a informujú o aktuálnych koncertoch. Je to fakt na dosah ruky, no možno len uponáhľanosť tejto doby nám tie ruky skracuje...
Akú hudbu rád počúvaš vo svojom voľnom čase a akú zaujímavú slovenskú kapelu by si nám odporučil? Stíhaš sa venovať aj nejakým iným svojim koníčkom?
Hudby počúvam hodne a okrem toho, čo musím, keď prepočúvavam stoprvú verziu nahrávky, ktorú mám práve rozrobenú v štúdiu, lebo furt na nej robím dáky „hokus pókus“, si stále nájdem čas objavovať aj vracať sa k starému dobrému už objavenému. Čim som starší, tým sa mi ten rozsah viac otvára, no na niektorú hudbu, ktorú si teraz rád pustím, som asi musel dospieť. Po väčšine sa mi striedajú obdobia, keď holdujem oldschoolom typu MORGOTH alebo prechádzam modernou ako OBSCURA, RIVERS OF NIHIL, ALLEGAEON, UADA. Mam rád celé spektrum od heavy cez death, black, grind... Nepohrdnem starinami ako RAINBOW, ale to, že to niekedy budem prekladať dark jazzom, ba dokonca prídem na chuť Markusovi Mullerovi, ktorého som predtým poznal len z obrázku vo Fender katalógu a jeho hudba mi nič nehovorila, by som teda nepovedal. Teraz je to pre mňa „mistr umňelec“. Z toho, čo máme u nás, je tiež čo počúvať a tak by som nerád niekoho urazil, že som ho nespomenul, ale bol by to zoznam na pol článku. Tak som sa rozhodol spomenúť to, čo do mňa vyrylo najhlbšiu brázdu v poslednej dobe. Na poslednej Montane ma „zabili“ CRANIAL VOID - to bol taký set, že som fakt odpadol, nadupané, nápadité, skrátka super. K tejto slovenskej technickej moderne parádne pasujú APRIL WEEPS a MORNA, kde nápaditosť a kvalita produkcie je skutočne na svetovej úrovni. Chalani z BLOODY REDEMPTION ma vždy potešia svojím srdnatým „smrcmetálom“ východoeurópskeho typu a k nim už tebou spomínaný a mnou ľúbený PRISON OF MY LIFE a nakoniec dlhoročne u nás usadený DEHYDRATED musia tento zoznam ukončiť, lebo by to fakt šlo ešte dlho a to som ešte nespomenul nič z našej bratskej Republiky českej, kde SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY, FORGOTTEN SILENCE, INGROWING a legendárny HYPNOS s Brunom na čele vyčaria zimomriavky po tele.
Keď to tak zhrniem, hudba je mojím jediným aktívnym koníčkom, či už tvorba, produkcia alebo zvučenie a to mi robí aj radosť, keď to hrá ako má a interpret aj vďaka mojej práci dá naplno von to, čo ponúka. To je super pocit. Na nič iné popri robote, skvelej manželke a dvoch úžasných deťoch, naozaj čas nemám. Rád by som dokázal vstať skoro ako všetci tí úžasní ľudia, čo naberajú energiu rána. Ísť spraviť čosi pre svoje zdravie, prevetrať hlavu v kopcoch na „bajku“ a podvíhať železo, aby som bol silák mocný, no popravde, keď noci presedím v štúdiu, deň v práci a víkendy trávim po eventoch s prudkým deficitom spánku, musel by som miesto kávy raňajkovať amfetamín, aby som to fyzicky dal. Popri tom všetkom, keď nie som vycestovaný na projekte v zahraničí, sa snažím tráviť čas s rodinou a spraviť aj čo-to okolo domu, no to už mi akosi posledné roky uniká a dom stagnuje. Skrátka čas je prúser a lepšie to už asi nebude, tak sa musím polepšiť asi len ja a lepšie si to zmenežovať.
A na záver nám prosím povedz, aké máš plány na druhú polovicu roka 2023?
Je možné že po Ffude, Jašterici, Ohy a Montane skončím aj s rodinou na nejaký čas na projekte v Mexiku, takže zatiaľ plánujem veľmi opatrne, aby som čosi nepokašľal, kým to nebudem mať potvrdené alebo zamietnuté. V podstate ak stihnem ešte mini tour s ABORTION do Nemecka a potom už len v decembri Voices Of Death v Lednických rovniach a môžeme ukončovať rok. Ideálne by bolo ešte pohnúť s úlohami, čo potrebujem spraviť na dome, no tam mám omeškanie už pár mesiacov až rokov a kam sa pozriem, hľadí na mňa robota. Stále si vravím, že už budúci rok si na to spravím čas, no ako posledné roky zisťujem, čas je momentálne moja najviac nedostatková komodita.
Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Liborov archív
