Šikovný gitarista, ktorý našiel druhý domov v Banskej Bystrici, ale stále sa často a rád vracia do rodného Veľkého Krtíša, kde „sídlil“ legendárny „Midnajt“ a aj jeho (dá sa povedať) nasledovník MOTORSCREAM PROJECT. O tom, ako sa dostal k muzike, časoch MIDNIGHT SCREAMu, úspešnom účinkovaní v súťaži gitaristov, motorkárskych zrazoch, ale aj o novom albume MOTORSCREAMu či blížiacom sa podlavickom koncerte nám už viac prezradí Mišo Černák.
Aká bola tvoja cesta k rockovej/metalovej hudbe? Čo bolo tým najdôležitejším počiatočným impulzom – skvelý koncert, ktorý si navštívil, konkrétny interpret, album alebo skladba, ktorá ťa natoľko zaujala, že si začal hrať na gitare? Máš vo svojej rodine hudobníkov, zdedil si prípadne nejaké muzikantské gény? Cítiš zo strany rodiny podporu, čo sa týka tvojej hudobnej kariéry? Čo hovoria tvoji najbližší na hudbu, ktorú hráš?
Na začiatok ďakujem za otázky a za priestor. Pochádzam z muzikantskej rodiny - otec je muzikant a dlhé roky hrával v lokálnej dychovej kapele a muziku ako takú absolútne zbožňuje. Určite to malo vplyv na mňa a aj na môjho brata - vychodili sme ZUŠ. Tam sme dostali základné vedomosti o muzike, o hraní, tam prišli prvé vystúpenia. Ja som v tej dobre hrával na trúbku. Nemal som to rád, nebolo to moc cool. Dnes už sa na to pozerám inak. Milujem hru Cheta Bakera, ten úplne zmenil môj názor na tento nástroj. V otcovej kapele som mal prvýkrát možnosť sadnúť za bicie a to ma naozaj bavilo. Mal som pocit, že mi je to úplne prirodzené. No bol čas ísť na strednú školu, preč z domu. A tak som na bicie prestal hrať skôr, ako som začal. Na strednej škole som u kamoša počul prvýkrát album „Cowboys from Hell“. To CD mu niekto vyhodil z okna internátu a pár týždňov bolo nezvestné. A keď s ním celý nadšený vošiel do izby a vložil ho do prehrávača, bolo to jasné. Úvodný riff a už nebolo cesty späť. Následne som videl nejaké videá na youtube, kde Dimebag Darrell hral gitarovú kliniku pre značku Randall a pohltilo ma to úplne. Vedel som, že chcem robiť podobný rámus po zvyšok svojho života. A som vďačný za to, že moji najbližší to tolerujú a podporujú ma všemožne na ceste, ktorú som si zvolil.
Hráš okrem gitary aj na iné hudobné nástroje? Si samouk alebo máš aj hudobné vzdelanie resp. si absolvoval alebo prípadne stále chodíš na nejaké lekcie? Čo robíš pre to, aby si sa zlepšoval? Preferuješ konkrétnu značku gitár? Si skôr konzervatívny alebo sa aktívne zaujímaš o novinky a rôzne vychytávky, ktoré sa objavia na trhu? Kto zo známych gitaristov je tvojím vzorom?
Momentálne sa venujem len gitare. Moja priateľka hráva na klavír a vždy ma to lákalo si sadnúť za to a niečo sa naučiť. Koniec koncov, vždy je to výhoda, keď človek vie hrať na viac nástrojov. Viac tomu rozumie, viac napreduje, viac sa dozvie, ako čo funguje. Je to na prospech veci. No po pár hraniach a skúšaniach som to pustil. Ale ktovie, možno sa k tomu ešte časom vrátim. Rád sa učím. Pokiaľ ide o gitaru, som absolútny samouk, nikdy som žiadne lekcie nebral. Všetky veci som sa učil „podľa ucha“ a neskôr z inštruktážnych videí. Snažím sa tomu venovať všetok voľný čas, ktorý mám. Na gitaru som začal hrať pomerne neskoro a tak som sa snažil to dohnať intenzívnym cvičením. Čo robím, aby som sa zlepšoval? Sedím na riti a hrám - inak to nejde. Od roku 2016 hrám na gitary značky Charvel - majú všetko, čo potrebujem. Nejak som sa v tom našiel, je to taký stratocaster na steroidoch - metalová gitara v klasickom šate. Pred pár rokmi som sa zoznámil s Peťom Kuchťákom z AURA guitars. Postavil pre mňa skvelú gitaru, tak to teraz striedam. No vo svojej podstate sú to všetko koncepčne veľmi podobné gitary, rock´n´rollové mašiny. Jeden humbucker snímač a floyd rose. Keep it simple. Určite sa snažím držať krok s dobou, sledovať dianie, kapely, novinky v gitarovom svete atď. Byť v obraze ako sa hovorí. No sú veci, v ktorých už navždy ostanem old school. Pokiaľ ide o moje vzory, tak je to jasné: Dimebag Darrell a Alexi Laiho sú gitaristi, vďaka ktorým som začal hrať a Eddie Van Halen spolu s George Lynchom sú zas gitaristi, vďaka ktorým som vydržal a neprestávam hrať.
Zúčastnil si sa v nedávnej minulosti niekoľkých súťaží gitaristov a viem, že vcelku úspešne 😊. Povedz nám, prosím, pár slov o tom, ako takéto súťaže prebiehajú, čo všetko sa tam hodnotí a ako sa ti teda darilo?
Vlastne som sa zúčastnil iba jednej gitarovej súťaže – „Gitarová aréna“. Podobná súťaž sa chystala aj na SVK pred pár rokmi, no žiaľ, nakoniec sa to neuskutočnilo. Tam som mal prihlášku tiež, možno preto sa ti zdá, že toho bolo viac. „Gitarovú arénu“ organizovali chalani z Music City v Prahe a som šťastný, že som sa do nej prihlásil a mal možnosť to celé zažiť. Pre mňa to bol ako taký test - test toho, čo povie odborná porota na moje hranie, nejaká spätná väzba od fundovaných ľudí na to, čo robím, ako hrám. Nebral som to úplne ako súťaž. Zasielalo sa tam video s ukážkou a na základe toho odborná porota rozhodla. A keď ma pozvali do Prahy na finále, sám sebe som dal sľub, že o nič nejde. Ideme si to tam užiť a tešiť sa z toho. A naozaj, celá atmosféra tam bola veľmi priateľská a pohodová. Vôbec mi to celé ako súťaž nepripadalo. Až pri debate s porotcami som sa dozvedel, že vlastne toho nebolo málo, čo všetko si všímali. Ani zďaleka nešlo len o to, ako muzikant hrá. Hodnotili, ako človek vyzerá a pôsobí na pódiu, ako vie podať a predať to, čo hrá, celkovo ako narába so zvukom, ako to má nastavené, všetko, čo mu nakoniec lezie z tej bedne von, ako rieši rôzne „problémy“ a drobnosti, ktoré sa prihodia počas hrania alebo pred hraním. Vo finále som si teda odniesol druhé miesto.
Nedávno som robil rozhovor s Petrom „Feďou“ Fedorčákom z bratislavskej kapely RAVENARIUM, ktorý nedávno vo Švédsku absolvoval Freak Guitar Camp, čo je unikátny hudobný tábor, zameraný na gitaristov, ktorý založil švédsky gitarista a skladateľ Mattias "IA" Eklundh. Tento tábor ponúka intenzívnu výučbu hry na gitaru a zameriava sa na rozvoj technických zručností, kreativity a hudobného výrazu účastníkov. Tábor priťahuje gitaristov z celého sveta, ktorí majú záujem posunúť svoje zručnosti na vyššiu úroveň. Program tábora zahŕňa individuálne aj skupinové lekcie, workshopy, jam sessions a vystúpenia. Mal si už možnosť niečo podobné zažiť/absolvovať?
Zatiaľ nie, ale rozhodne to muselo byť skvelé. Je veľká škoda, že sa podobné veci nedarí zorganizovať aj u nás. Máme tu mnoho skvelých gitaristov, ktorí toho majú za sebou pomerne dosť, majú peknú kariéru. Bolo by fantastické sa od nich niečo nové naučiť.
Viem, že si nielen výborným hudobníkom, ale aj veľkým fanúšikom rocku/metalu, máš doma zbierku CD a LP. Akí sú tvoji obľúbení interpreti a aké „kúsky“ zo svojej zbierky si najviac vážiš?
Najviac počúvam rozhodne gitarovú muziku. Mal som obdobie, kedy som počúval aj muziku, ktorá, povedzme, bola dosť „mimo mísu“, ako sa vraví. Ale tak to občas býva, aj to je súčasť vývoja. Mňa stále baví muzika, akú robia George Lynch, Joe Satriani a ďalší v roku 2024. Alebo také sólovky Jake e Lee-ho s kapelou RED DRAGON CARTEL - všetci tí starí gitaroví hrdinovia... A keď tu raz nebudú a ostanú tu po nich iba tie staré nahrávky, tak dobre. Je toho toľko, že to človek nevypočuje snáď ani do konca života. Stále je tam pre mňa kopec inšpirácií a vecí na objavovanie: VAN HALEN, KISS, OBITUARY a samozrejme PANTERA budú pre mňa navždy najviac. Čo sa týka zbierky LP a CD, celkom sa mi to „namnožilo“ za tie roky, to je pravda. Ale sú samozrejme aj väčší borci a maniaci.
Do už dlhšie fungujúcej kapely MIDNIGHT SCREAM si prišiel v roku 2011, bola tvojou prvou kapelou alebo si už predtým „drhol struny“ aj v iných formáciách? S „Midnajtom“ ste nahrali spolu 2 albumy „Flammarion“ (2014) a „Dark Blood“ (2017) – ako na toto obdobie s odstupom času spomínaš?
Prvá kapela, kde som začínal hrať, bola CONNQUEROR – hrali sme taký melodický death-metal. Potom sme založili s basgitaristom Erikom kapelu DOOMSDAY RIDER. Som rád, že som s nimi mohol byť a hrať. Malo to pre mňa veľký význam, pretože práve vďaka tomu prišla možnosť hrať s MIDNIGHT SCREAM. Následne som hral ako jeden z hostí na CD, kde „Midnajti“ nahrávali cover skladby. A tak nejak si ma už chalani nechali... Prišli albumy „Flammarion“ a „Dark Blood“, kde bol priestor sa prejaviť aj po autorskej stránke, nie len ako gitarista. Celkovo to bolo obdobie, kedy som mal priestor rásť ako muzikant a vyvíjať sa aj ako človek. Musíš sa naučiť vychádzať s tými ľuďmi a fungovať, vedieť komunikovať. Niekedy to ide samo, inokedy tomu musí ísť človek naproti, hľadať kompromisy. Mám len dobré spomienky.
MIDNIGHT SCREAM sa síce oficiálne nerozpadli, ale nie ste už aktívnou kapelou a posledná zostava sa „preklopila“ do MOTORSCREAM PROJECTu. Pali Ďuriš k tejto téme v rozhovore pre náš web dávnejšie povedal, že „sem-tam v rozhovoroch medzi nami - bývalými členmi padne myšlienka, ktorá by tomu všetkému dávala nádej aspoň pre ďalší album alebo ojedinelý koncert niekedy v budúcnosti. Nuž uvidíme, teraz si možno uvedomujeme viac, že kapela ako taká mohla stále popri všetkom fungovať, bola škoda opustiť niečo, čo sme budovali roky a venovali tomu naozaj more času a prostriedkov. Bol som v tom fakticky zaangažovaný takmer 20 rokov, mňa to veľmi mrzelo a nikdy som sa s tým úplne nezmieril. Hovorím za seba, viem, že niekto z bývalých členov už nemá potrebu sa nikam vracať, chápem aj to, že každý má teraz to svoje čo ho zrejme dostatočne naplňa, no u mňa je „Midnajt“ stále otvorená záležitosť…čas ukáže.“ Ako to aktuálne vidíš ty? A ako si spomínaš na vystúpenie „Midnajtu“ na Angelus Feste 2023 na banskobystrickom amfíku? Máte v pláne aj ďalšie živé vystúpenia?
Ja myslím, že Pali vo svojej odpovedi zhrnul všetko podstatné. Je to tak... Bolo skvelé zahrať si s chalanmi zas naživo. Nevideli sme sa a nehrali sme spolu v podstate celé tie roky čo je „Midnajt“ nefunkčný. Mňa to bavilo s nimi na pódiu. A do budúcna? Ťažko niečo predpovedať. Aktuálne neviem o tom, že by sa niečo chystalo...
Poďme už teda k MOTORSCREAM PROJECTu, kam ste plynule prešli z „Midnajtu“ – začali ste covermi MOTORHEADu, potom prišli prvé vlastné skladby a debutový album „Motorscream Project 2020“ – ako táto zmena (iný názov, iný žáner) prebiehala, v čom sa táto etapa líšila od obdobia fungovania MIDNIGHT SCREAM? V čom vidíš najpodstatnejšie rozdiely medzi uvedenými kapelami (koncerty, nahrávanie albumu a pod.)?
Asi tak trochu (okrem iného) zapracovali aj okolnosti. „Midnajt“ prestal fungovať, Lemmy umrel a prišla ponuka hrať na spomienkovom koncerte. Od coverov sme sa dostali k vlastným veciam, šlo to úplne prirodzene. Hlavná myšlienka bola urobiť to celé jednoduchšie - nosný riff, zapamätateľný refrén, nič nekomplikovať - skrátka rock´n´roll. Samozrejme - okrem žánru a personálnej výmeny na poste speváka - sa až tak veľa nezmenilo. Snažíme sa pokračovať v tom, čo máme radi, využiť skúsenosti, ktoré máme a napredovať. Stále robíme muziku, ktorú máme radi.
Ako máte v kapele rozdelené úlohy – ako prebieha kompozičný proces, kto má na starosti koncerty (oslovovanie organizátorov, kapiel na výmenné koncerty), propagáciu (dohadovanie recenzií na albumy, zasielanie článkov na web, rozhovory), merch (grafika k CD, potlač tričiek)?
Keďže ako kapela si všetko riešime sami na vlastnú päsť, všetci sa snažíme nejakým dielom prispieť k fungovaniu kapely. Je ale pravda, že väčšinu manažérskych vecí rieši práve Pali. A pokiaľ ide o kompozičný proces, tak väčšinu času je to tak, že niekto z nás prinesie nápad a pracujeme na tom ako kapela. Občas sa samozrejme stane, že do kapely príde hotová skladba. No väčšinu času strávime tým, že niekto donesie nosný riff, melódiu a s tým v skúšobni pracujeme. Piatky a soboty tam trávime dosť času. Veľakrát od šiestej/siedmej do polnoci. Dobré víno, parta kamošov a muzika.
Od začiatku existencie pôsobíte vo Veľkom Krtíši, v marci ste „len“ menili skúšobňu. Ty už dlhšie žiješ v Banskej Bystrici, Marek (spevák) v Bratislave. Ako často sa vám darí stretnúť a zahrať si (mimo koncertov)? Máš pocit, že najviac fanúšikom máte stále doma v Krtíši alebo sa vám podarilo získať „skalných“ aj na inom mieste (klube), kde sa radi vraciate?
Robíme, čo sa dá . Prirodzene, Pali s Renom sa stretávajú asi najčastejšie, keďže to majú najbližšie. Riešia spoločne mnohé veci okolo kapely, keď ja a Marek nemôžme prísť. Od nás z Banskej Bystrice do Krtíša to je kúsok, za hodinu sa dá byť v podstate v skúšobni, takže sa snažím chodiť mimo koncertov každý víkend. Marek to má najďalej, takže v jeho prípade to nie je úplne jednoduché. Ale zas keď príde, vždy sa snaží byť pripravený a nacvičený, aby sa s kapelou v skúšobni veci už iba dotiahli na sto percent. Fanúšikov určite vždy bude najviac vo Veľkom Krtíši. Odtiaľ prakticky všetci pochádzame. Ale je to ako píšeš - sú kluby, kam sa na naše koncerty vracajú tie isté tváre, čo nás vždy veľmi poteší. Určite za to môže aj fakt, že fúra našich kamošov z Krtíša je rozlezených kade-tade po svete. Občas sa smejem, že Krtíšania sú všade.
Pali Ďuriš je vášnivým motorkárom a možno aj preto často vystupujete na motorkárskych zrazoch. Ako sa tebe osobne na podobných akciách hrá, aká tam býva atmosféra, reakcie fanúšikov? Platí pravidlo, že čo motorkár, to rocker? 😊 Zažili ste na nejakom zraze niečo výnimočné/neštandardné?
Motozrazy máme veľmi radi. Hoci „motorkuje“ iba Pali, všetci v kapele máme radi motorky a kultúru s tým spojenú. Všade kopa ľudí, mašiny na každom rohu a dobrá muzika, skvelé jedlo - čo viac si želať. Väčšinou sú to dobre zorganizované akcie. Motorkári sú vždy veľmi milí ľudia, ktorí sú zapálení pre vec, takí srdciari. V tomto je to veľmi podobné s nami metalistami. Ide to ruka v ruke.
Rockový/metalový koncert by mal byť všeobecne spojený s intenzívnym „zimomriavkovým“ zážitkom, niečím, čo nemôže byť nahradené streamingom či počúvaním hudby z mp3 prehrávača. S akými pocitmi by mali fanúšikovia odchádzať z vášho koncertu? Aký bol váš doteraz najlepší a naopak najhorší koncert? Nie z pohľadu počtu fanúšikov, ale skôr tvojho vnútorného pocitu, vzájomnej chémie a interakcie s publikom, celkovej atmosféry – skrátka prípady, keď všetko (ne)fungovalo...
Keď na tú hodinu, hodinu a pol dokážu ľudia zabudnúť na bežný život, na veci, s ktorými sa denne stretávame, ktoré musíme riešiť. Možno nie vždy príjemné. Keď ten zážitok zo živej muziky dokáže na chvíľu rozohnať mraky všedných dní. A ideálne je, keď ľudia odídu z tvojho koncertu s tým, že ťa chcú vidieť zasa. Či už ťa pozvú niekam hrať na ďalšie akcie, alebo iba tak prídu, keď vidia, že s kapelou hráš niekde na blízku. Toto leto sme mali hrať v Prešove na jednej „moto akcii“. Všetko bolo perfektne pripravené, skvele prostredie, ľudia - a prišla taká búrka, že sa hranie muselo zrušiť. Organizátor sa to celé snažil zachrániť, vyčkať, čo to šlo, ale nakoniec príroda bola mocnejšia. Žiaľ, toto sú veci, ktoré človek neovplyvní. Mali sme výlet, videli sme sa s kamošmi z kapely, spoznali sme sa a pokecali si s fajn ľuďmi, dali pár pív a šli domov. Osobne považujem za naj koncerty doma vo Veľkom Krtíši. Asi žiadne prekvapenie však?
V auguste ste predskakovali hviezdnym DRAGONFORCE (MMC, Bratislava) – ako sa vám hralo? Podarilo sa vám aj trochu „pokecať“ s členmi slávnej kapely? Boli trochu odmeraní alebo „pohoďáci“? Črtá sa vám do budúcnosti ďalšia možnosť zdieľať pódium so svetoznámou kapelou?
Koncert pred DRAGONFORCE bol veľmi fajn. Osobne sme s nimi nekomunikovali, ale míňali sme sa pred zvukovkou a počas meet and greet. Vyzerali byť veľmi pohodoví a všade naokolo rozdávali úsmevy. Čo sa črtá do budúcna nebudem prezrádzať. Nech to nezakríknem.
Nedávno ste začali postupne uverejňovať lyric videá k novým skladbám „Christine“, „Judas Motorbiker“, „Fight With Steel“ a pred pár týždňami ste „zavesili“ na youtube celý album „MotorscreaM Project - Heavy N´ Roll“, ktorý obsahuje 10 skladieb. Aká je podľa teba novinka od MOTORSCREAM PROJECT, v čom sa líši od debutu? A vyjde aj na fyzických nosičoch alebo „idete s dobou“ a stačí už len on-line verzia?
Novinka je plná energických skladieb. Rýchlych náloží, ale aj takých tých strednotempových groovovejších vecí. Myslím, že každá jedna z tých skladieb má svoj ksicht, je niečím zapamätateľná. Najväčší rozdiel oproti debutu vidím rozhodne vo zvuku. Nahrávali sme to všetko na živý aparát, bez akýchkoľvek simulácií. Vo výsledku znieme presne tak ako na koncertoch. Chceli sme zachovať a preniesť tú živelnosť muziky aj na album. A myslím, že ten analóg tomu len pomohol. Má to takú zdravú rock´n´rollovú špinu. Rozhodne náš album neostane iba v online priestore. Všetci v kapele berieme fyzickú verziu albumu za posvätnú. Myslím, že je skvelé držať v rukách niečo skutočné. Niečo, čo má pridanú hodnotu. Vidieť tú výtvarnú stránku, čítať si texty, vidieť, kto všetko sa na tom podieľal. A hlavne, keď si pustíš CD alebo LP niekde v prehrávači, nič ťa neruší, žiadne scrollovanie, odpisovanie, klikanie - v tomto sme „old school“. Nech žijú LP a CD!
19. októbra vystúpite v podlavickom kulturáku na benefičnej akcii s názvom „Jesenný Angelus Fest – 30 rokov Pyopoesy“. Na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vystúpenie MOTORSCREAM PROJECTu?
Rozhodne sa môžu tešiť na nabrúsené riffy, melodické sóla, spevavé refrény a drviace dvojkopáky. Zahráme známe veci, ale aj skladby z nového albumu. plus nesmrteľné hity od kapiel, ktoré všetci milujeme. Dúfam, že sa nás tam stretne čo najviac a budeme sa spoločne baviť muzikou!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Christian Ďuriš a Alena Bindzárová
