V prvej časti rozhovoru s Milanom „Doctorom“ Jakubíkom sme sa bavili najmä o témach, súvisiacich s kapelou EDITOR. V tejto druhej časti si zaspomíname na časy dávno minulé, keď ešte neexistovali mobily, internet, dlhé vlasy a nášivky na veste mohli spôsobiť veľké problémy a za CD obľúbenej kapely fanúšik zaplatil aj polovicu svojej výplaty... A v závere zistíme, že hubačka v okolí Martina môže byť podobne adrenalínový zážitok ako účasť na nelegálnej burze v Ostrave...
Dnes sa budeme rozprávať najmä o tvojich spomienkach a zážitkoch, ktoré súvisia s metalovou scénou a tvojich aktivitách mimo kapelu EDITOR. Prvou otázkou sa však ešte vrátime k vystúpeniu EDITORu na benefičnom koncerte Angelus Party (23.5., Sova BB). Kvôli zlému počasiu sa nehralo vonku na pódiu na terase, ale priamo v bare – bez pódia a fanúšikovia boli blízko pri kapele, natlačení v úzkom priestore. Takže naozaj underground... Dá sa povedať, že to bol taký „závan starých čias“ a takto to často vyzeralo napr. v 90. rokoch?
Ani moc nie. Nebolo to bežné, ale stávalo sa to. Niekedy sme hrali v naozaj bizarných priestoroch. Spomínam si, že sme hrali niekde v nejakých pivniciach a ľudia boli tak blízko kapely, že sme museli gitaristovi vypletať zo strún vlasy jedného fanúšika, ktoré sa mu do nich zaplietli. Ale bolo to celkom príjemné byť takto blízko ľudí, pozerať im do očí a sledovať ich bezprostredné reakcie. A musím tiež pochváliť zvukára, ktorý vykúzlil naozaj dobrý zvuk.
Poďme už na „prechádzku do minulosti“. O svojej ceste k rocku/metalu si v jednom rozhovore povedal, že „asi ako každého aj mňa to chytilo v puberte. Aj keď kedysi to bolo úplne iné ako dnes. Ja som do istej doby ani netušil, že nejaká „tvrdá“ hudba vôbec existuje. Komunisti ju proste dokázali dokonale utajiť. Až raz na nejakej rodinnej návšteve som objavil albumy mne úplne neznámych skupín. Tak som položil na gramofón LP platňu SWEET, potom SLADE a už to šlo. Potom som zistil, že existuje aj nejaký LED ZEPPELIN, DEEP PURPLE a začal som zrazu objavovať nový svet.“ To, že sa jednalo o diametrálne odlišnú dobu v porovnaní so súčasnosťou, je jasné, skús však priblížiť aspoň stručne, ako vtedy vyzeral život mladého metalistu bez mobilu a internetu.
No vyzeral zaujímavo a pre ľudí digitálneho veku asi aj nepochopiteľne. Informácie, nahrávky a vôbec všetko, spojené s metalom, malo cenu zlata. Niekedy doslova, lebo ceny na nelegálnych burzách boli voči platom úplne uletené. A to všetko s rizikom, že burzu rozoženú policajti a všetko ti zhabú. No ale to bolo riziko, s ktorým sa počítalo a nikde inde sa tie veci zohnať nedali. Na burzy sa chodilo napríklad do Bratislavy, spomínam si na nedeľné stretnutia na Klariskej a neskôr v Parku Janka Kráľa a hlavne do Ostravy, kde bola fakt obrovská nelegálna burza. Keď som si kúpil svoj prvý CD prehrávač za nekresťanskú cenu pomaly môjho ročného platu, tak práve tam som si kúpil aj svoje prvé CD v živote, bol to SLAYER za 750 korún. Podotýkam, že som vtedy zarábal okolo 1200 korún. Samozrejme, že pri takýchto cenách sme si všetko, čo sa nám podarilo zohnať, veľmi vážili a malo to pre nás nesmiernu hodnotu. Aj preto, že sme si mohli vďaka týmto veciam vytvoriť svoju bublinu s vlastným svetom v tej komunistickej s**čke, v ktorej sme museli žiť. Keď som chodil na výšku v Blave, tak tam sa dal nájsť pre znalého veci úplne iný svet, či už nelegálne metalové putiky, mohol si ísť na utajený nepovolený koncert, na internáte sme mali rádio, kde sa hral metal (my sme si tam stále dávali za korunu zahrať HELLHAMMER, čím sme všetkým riadne liezli na nervy) alebo navštíviť internátne Divadlo hudby, kde sa okrem iného púšťali aj metalové klipy - tam som prvýkrát videl CELTIC FROST či SLAYER. Počúvanie metalu bolo vtedy nielen zábavou, ale aj životným postojom a druhom revolty proti systému. Problém bol vtedy aj získať vôbec nejaké informácie, ja som to napríklad riešil tak, že som mal predplatené poľské hudobné časopisy a čerpal som informácie odtiaľ, tam mali väčšiu slobodu a tie informácie tam boli dostupnejšie. Inak k nahrávkam za rozumné ceny sa dalo dostať aj v kultúrno-informačných centrách napr. Poľska alebo Bulharska, kde sa dali kúpiť licenčné albumy. No proste nebolo to jednoduché a preto sa aj mohutne „pirátilo“ a nahrávalo na kotúčové magnetofóny alebo na kazety. Ja som mal toho doma plnú skriňu. Z každého originálneho nosiča sa robilo množstvo kópii a časopisy a plagáty sa prefocovali, vďaka čomu sa aj zo mňa stal človek, ovládajúci tajomstvá výroby fotiek. Povedz dnes niekomu, že skôr ako si urobí fotku, nech si doma zriadi tmavú komoru a zbehne si kúpiť červenú žiarovku, vývojku, ustalovač, zväčšovací prístroj na kinofilm a kopu iných vecí. Ani nehovoriac o tom, že to, čo si nafotil, si uvidel až po vyvolaní filmu.
V dobách komunizmu bol metal hlboký underground a bol dokonca vnímaný ako „protisocialistický a protispoločenský“. Fanúšikovia sa mohli ľahko dostať do problémov kvôli oblečeniu či dlhým vlasom... Napríklad v českom filme „Občiansky preukaz“ je niekoľko scén, ktoré túto dobu vykresľujú. Zažil si aj ty osobne alebo niekto z tvojho okolia nejakú policajnú akciu, namierenú proti „protištátnym živlom“ alebo výsluch na policajnej stanici? Mal si prípadne nejaké problémy v škole kvôli riflovke s nášivkami metalových kapiel alebo niečomu inému metalovému?
Zažil som to veľakrát a niekedy som bol šokovaný, ako dobre nás majú zmapovaných, keď mi napríklad ukazovali fotky kamarátov a pýtali sa, či ich nepoznám. Na druhej strane často krát vôbec netušili o čo ide, ja som im raz úplne bez hanby tvrdil, že som športový fanúšik a tie nášivky, čo mám na veste, sú logá športových klubov, haha. V každom prípade to bolo nepríjemné a obťažujúce, niekedy to skončilo aj bitkou, zhabaním oblečenia alebo náramkov, ale na druhej strane neviem o tom, že by niekto skončil vo väzení alebo niečo podobné. Išlo v podstate o určitý druh šikany zo strany príslušníkov. Keď sme sedeli na pive a vošla hliadka VB, hneď sme vedeli, že skončia pri nás. Boli sme proste ľahko rozpoznateľné terče. Problémy boli v podstate neustále, len sa to líšilo napríklad typom škôl ako sa k tomu pristupovalo. Kým v učilišti oblečenie väčšinou tak extra neriešili, na gymnáziu už bol z toho často krát veľký problém. No a keď som bol na výške, tak tam to neriešili vôbec, vzbudzovali sme pozornosť, ale tým to končilo. A naše dlhé vlasy sa vyriešili tým, že sme museli chodiť na vojenskú prípravu, ktorá bola povinnou súčasťou štúdia a to jeden deň týždni. A tam si naše vlasy ustrážili v peknom vojenskom strihu. To som zase vtedy riešil tak, že som si nechal narásť neuveriteľne dlhú šticu, ktorú som si schovával pod čiapku. Avšak keď sme opustili priestory školy, tak to už ale bolo iné kafe. Raz som zažil aj kontakt s ŠTB, ale to bolo len také jemné oťukávanie, napokon nás nechali tak a viac to už nepokračovalo. Videli, že sme asi nepoužiteľní. Zažil som fakt všeličo, niektoré situácie boli veľmi bizarné, ale to by bolo na dlho o tom všetkom rozprávať.
Čo sa týka obliekania, bol si vraj dosť veľký priekopník v tejto oblasti. Vyšíval si, vyrábal si si tričká, vybíjal opasky a náramky podľa inšpirácií v zahraničných časopisoch. Aký materiál si používal, kde si ho kupoval/zháňal? Na aký originálny vlastnoručne vyrobený kúsok si bol v tej dobe najviac hrdý?
Hej to bolo čisté „diy“. Vyšívali sme vybíjali, maľovali, proste všetko čo bolo treba, aby sme sa priblížili vzorom z metalových časopisov. Moja mama vôbec nechápala, kde sa vo mne vzala tá náhla túžba po vyšívaní. Niekedy to bolo úsmevné, ale bol to len čisto prejav toho, ako riešiť nedostatok týchto vecí, proste sa to nedalo kúpiť až do obdobia, keď sme objavili v Budapešti obchod Hanky-Panky, kde sa dalo kúpiť prakticky všetko, aj keď to bolo dosť od ruky. Ja som v tých časoch napríklad kupoval cvoky v špecializovanom obchode pre čalúnenie nábytku. Tam mali všeličo, čím sa dal vyzdobiť opasok alebo bunda, len to malo jednu nevýhodu: bolo to určené pre byty a nie na vonkajšie použitie. Takže to pomerne rýchlo korodovalo. Takže moja pýcha - vybíjaný opasok - pre ktorý som mimochodom dostal v krčme dvakrát „po hube“, po čase vyzeral ako keby ho vytiahli po 100 rokoch z močiara. Takže pred opustením domu sa musel najprv preleštiť a natrieť indulonou, aby sa pekne leskol. Jednu dobu som bol najviac hrdý na tričko na ktorom som travexom vyleptal nápis „Fuck Off!“. Inak tie časy mali niečo do seba, pravý underground, niekedy som si fakt pripadal ako člen nejakej nelegálnej sekty, haha.
Našiel som na internete fotku z roku 1984, na ktorej si bol s partiou chalanov a pri ktorej bol text „cestou na koncerte IRON MAIDEN v Budapešti“. Ako si na tento (iste nezabudnuteľný) zážitok spomínaš? Ako si sa o koncerte dozvedel, ako prebiehala príprava na cestu a samotná cesta do Pešti a späť? Bolo to stále ešte obdobie komunizmu, vtedy ešte asi nič nenaznačovalo, že režim o 5 rokov padne...
Budapešť bola naša záchrana v tých časoch. Vďaka tomu som sa dostal na koncerty kapiel, o ktorých som mohol dovtedy len snívať. V roku 1986 som bol na Metal Mania koncert, kde hrali okrem iných napríklad RAILWAY, TOKYO BLADE a kde ma ohúril domáci POKOLGÉP s koženým image a plameňometmi na pódiu. Čisté peklo. Inak od RAILWAY som si chytil aj paličku od bubeníka a všetci mi závideli, haha. V roku 1987 som bol na koncerte HELLOWEEN v rámci Walls Of Jericho Tour, absolvoval som aj spomínaný koncert IRON MAIDEN v roku 1984 a potom ešte v roku 1986, ale najväčšia pecka bol koncert kapely METALLICA v roku 1988. To bol sen... Ale ľady sa potom začali lámať aj u nás. V 1989 som bol v Prahe na RUNNING WILD a STORMWITCH a to tiež ešte vládli komunisti. Čo sa týka koncertov v Budapešti, tak to bolo fakt iné ródeo a kopec zážitkov. Samozrejme nechýbal alkohol a s tým spojené komplikácie, ako napríklad v mojom prípade pas ogrcaný červeným vínom, haha. Našťastie som natrafil na colníka, ktorý tiež počúval metal. Inak najväčší problém boli práve colníci, lebo tí sa na nás väčšinou radi vybúrili. Kopec chalanov vystúpilo v Budapešti len v slipoch, lebo ich nechceli pustiť cez hranice v pásikavých nohaviciach a tak ich museli pred nimi vyhodiť z okna. To čakalo často aj vybíjané opasky a náramky. Cesta naspäť to boli tiež jazdy smrti, raz v mojom prípade trvala tri dni - no v tom čase sa fakt veľa pilo, haha.
Bol si vydavateľom fanzinu Hungry For Thrash - to už ale bolo v dobe ,,Perestrojky“, keď sa zákazy začali uvoľňovať. Neskôr si vydával časopis Metal Age. Akým spôsobom si vytváral obsah fanzínu a neskôr časopisu? Čo všetko bolo po technickej stránke potrebné zabezpečiť, aby vyšlo ďalšie číslo? A akým spôsobom sa dostávali výtlačky k svojim čitateľom?
Keďže - ako som spomínal - v tom období bol nedostatok informácii, tak aj z toho dôvodu to fakt žilo na fanzínovej scéne. Vyhlásené bolo vtedy napríklad české Metaliště, ktoré sa dostalo vtedy do rúk snáď každého metalistu. Samozrejme ako sa doba uvoľňovala, tak význam fanzinov stále viac a viac upadal. Hungry For Thrash bol taký nesmelý pokus ponúknuť nejaké to info aj pre slovenských metalistov. Vyšlo len pár čísiel a bolo to šírené vyslovene len zasielaním cez poštu. Vtedy bol celkom problém niečo rozmnožovať. Najskôr to bol len cyklostyl, lenže „komouši“ si to strážili a rozmnožovacie blany sa celkom prísne evidovali. Ale všetko sa dá obísť, keď sa chce. No a neskôr sa už začali objavovať prvé kopírky, čo bola úplná pecka a veľa vecí to totálne zjednodušilo. Čo sa týka časopisu Metal Age, tak to bol na jednej strane v podstate regulárny časák a na druhej strane to bol čistý finančný prúser. Ten sa už predával cez PNS v stánkoch. Musím povedať, že keby vtedy distribučka PNS nezapotrošila niekde celkom veľký počet skladovaných vydaní, ktoré napokon musela vyplatiť, ako keby ich predala, tak by ten prúser bol ešte väčší. Všetko sa robilo na kolene, amatérsky, nič sme netušili o nejakej redakčnej práci, učili sme za pochodu a tak to aj vyzeralo. Okrem toho vtedy bola doba, keď toho bolo na pultoch strašne veľa, zrazu mohol časopis vydávať v podstate každý, kto chcel a kto mal peniaze. Boli sme v tejto konkurencii absolútne bez šance. Tetušky v stánkoch to ani nerozbaľovali lebo to aj tak nemali už kde vyložiť. No proste bolo to celkom trápenie a bol som v podstate rád, keď sme z toho postupne vycúvali.
Ako redaktor si písal hlavne recenzie na hudobné novinky pre Metal Hammer a RockPlanet. Čo ťa na tejto práci najviac bavilo? Ako si spomínaš na spoluprácu s vydavateľmi resp. kolegami z redakcií oboch časopisov? A prečo (hoci odpoveď je asi jasná) žiaden tlačený slovenský časopis neprežil a musíme byť radi, že sa darí aspoň českému Sparku. A smútiť, že z iných ako ekonomických dôvodov skončil Pařát, ktorý podrobne mapoval aj domácu česko-slovenskú underground scénu...
Ja som to nejako extra vážne nebral, nebolo to pravidelné prispievanie. Sem tam som niečo napísal, ale ak sa chceme baviť o redakčnej práci, tak tej som sa neskôr venoval pri relácii Metelica, ktorú som vysielal v Rádiu Rebeca. Tieto recenzie - to bol skôr taký koníček. Bavilo ma na tom najmä to, že som dostával do rúk nahrávky mne absolútne neznámych kapiel v podstate z celého sveta. A čo sa týka časákov, je to proste tak, internet jednoducho tú potrebu tlače eliminoval. Dnes sa vďaka internetu dozvieš, čo len chceš a v podstate ihneď. Ale na druhej strane listovať v časáku má stále svoje čaro...
Tvoje meno je spojené aj s organizovaním koncertov metalových skupín v 90-tych rokoch. Bol si údajne prvý, kto sa odhodlal v Martine usporadúvať koncerty. Vraj bolo okolo toho veľa behačiek a vybavovačiek a ľudia na úradoch sa na teba často len nechápavo pozerali... Čo všetko si teda musel vybaviť pred zorganizovaním koncertu? Aká bola v tom čase návštevnosť a príjmy zo vstupného resp. náklady na koncerty? Bolo to vtedy podobné ako dnes, keď je organizátor rád, ak zostane „na nule“ alebo sa dalo hovoriť aj o nejakej „ziskovosti“? Aký bol úplne prvý tebou zorganizovaný koncert a ako dopadol? Ktoré ďalšie akcie ti najviac utkveli v pamäti?
Kokos, ty teraz skúšaš moju pamäť, haha. Robil som koncerty, ale ktorý bol prvý a ako to presne všetko prebiehalo, to odo mňa už nechci. Viem, ale že som bol jeden z prvých, ktorí sa do toho pustili a bolo okolo toho kopu behačiek. Platili sa aj osobitné dane mestu a to sa vypočítavalo z predaných lístkov, ktoré sa museli pred koncertom ísť dať opečiatkovať na Mestský úrad a po koncerte vyúčtovať. No pakáreň... Čo sa týka príjmov, tak ako si spomínam zo všetkých koncertov bol ziskový akurát koncert EDITORu s ANTISOCIALom, kde prišlo vtedy vyše 300 ľudí a všetko ostatne bolo buď v strate alebo na nule. Takže ako vidíš, časy sa v tomto moc nemenia... Preto som sa potom na to aj vykašľal. Na Slovensku metal proste nebol a nie je biznis. Štafetu potom prevzali prvé rockové kluby, ktoré si vedeli privyrobiť aj inak nielen na vstupnom. Tá doba však bola fajn, všetci sme mali veľké oči a svet bol gombička - rád si z tých čias spomínam na koncert KRABATHOR, kde bola super atmosféra, alebo na jeden, kde som skočil z pódia a všetci sa mi uhli - sestričky na úrazovke sa na tejto príhode dlho smiali...
Bol si jedným zo scenáristov metalových programov v rádiách DCA a Frontinus. Neskôr si pracoval na poste programového riaditeľa Rádia Rebecca a podieľal si sa na príprave metalovej relácie Metelica ako aj Rockovej hitparády, ktorú vtedy uvádzal moderátor Peter Cingel. Čo konkrétne bolo náplňou tvojej práce? Ja som bol verným poslucháčom Rádia Rebecca aj oboch menovaných relácií, nahrával som si pesničky na kazety a bolo mi veľmi ľúto, keď Rebecca prestala vysielať. Ak si dobre spomínam, ukončenie vysielania malo nejakú súvislosť s krachom Devín banky, v ktorej mali mať peniaze majitelia rádia a kvôli následným finančným problémom Rebecca zanikla a na jej frekvencii začala vysielať iná stanica. Potom sa značka Rádia Rebecca opäť vrátila do éteru, ale už s iným hudobným zameraním...
Správne hovoríš - jedným zo scenáristov, druhým bol brat Pavla Baričáka, vtedajšieho gitaristu v EDITOR. Čo sa týka Rádia Rebeca, tak tam som robil snáď všetko od hudobného redaktora až po programového riaditeľa. No a k tým reláciám, Rockovú hitparádu mal v kompetencii plne Peter Cingel, tam som fakt do prípravy vstupoval minimálne. Metelica bola už o inom - tam som to pripravoval komplet celé a časom sme získali celkom dobré meno a podarilo sa nám nadviazať spoluprácu s metalovými vydavateľstvami a dostávali sme sa ako k nahrávkam, tak aj k zaujímavým rozhovorom s niekedy celkom veľkými menami. Samozrejme vždy som sa snažil podporovať aj slovenskú alebo českú scénu a celkovo sme tejto scéne myslím dosť pomohli. A zase musím zmieniť meno Pavel Baričák, ktorý v tejto relácii robil zvukára a tiež reláciu zásoboval množstvom nahrávok, hlavne z tej domácej scény. Napriek tomu, že hudba, ktorú sme hrali bola často dosť extrémna, mali sme celkom slušnú počúvanosť. Vďaka tomu sme sa udržali v éteri tak dlho, lebo to je v rádiu dosť dôležitá vec, hlavne keď sa sťažujú niektorí poslucháči, že čo to púšťame za zverstvá a či nám tam už celkom nedrbe. Koniec Rádia Rebeca bol smutný príbeh, mali sme účty v Devín banke, ktorá skrachovala, účty boli zablokované a dostali sme sa do platobnej neschopnosti. Skončilo sa to predajom rádia a tým aj skončili aspoň podľa mňa zlaté časy tejto stanice. Potom to už nikdy nebolo ono...
V jednom rozhovore si povedal, že vždy si chcel vlastniť buď rockovú krčmu alebo obchod. Tvoj sen sa ti splnil a v Martine si mal kamenný obchodík Rock Shop. V akom období Rock Shop fungoval, čo všetko si musel ako majiteľ predajne zabezpečovať, kde si zháňal tovar, kto boli tvoji zákazníci? A viem, že na koniec sa sen zmenil na nočnú moru a tento príbeh rozhodne nemá happy end...
Áno, sen som si splnil, ale asi som sa pustiť radšej do tej krčmy, haha. Ale obchodík bol v pohode a rád na to spomínam. Doba nástupu internetových obchodov a napokon covid to ale úplne zabil a musel som to zavrieť, lebo sa to už nedalo dlhšie ťahať s finančným deficitom. Ale to je už riziko podnikania. Ten obchod to bola taká „one man show“. Všetko vrátane predaja som zabezpečoval sám, zháňal dodávateľov alebo behal autom do zahraničia na nákupy. Kým to fungovalo, bolo to fajn a bavilo ma to, ale ku koncu to už bolo len trápenie. Aj tak to bol niekedy skôr diskusný klub, kde si ľudia chodili so mnou pokecať, ako obchod, haha. Paradoxne aj teraz mi ešte sem tam niekto zazvoní a pýta sa, či je otvorené... Je to proste podobné ako s tou tlačou, ktorá mizne z ponuky, za chvíľu budú takéto malé obchodíky len výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.
Na záver jedna ľahšia otázka: Medzi tvoje koníčky patrí turistika a hubárčenie. Akú turistickú trasu v okolí Martina by si odporučil pre rodiny s (menšími) deťmi a akú pre zdatnejších turistov? Nebojíš sa pri svojich potulkách, že sa stretneš s medveďom resp. mal si už niekedy nejaký podobný adrenalínový zážitok? A čo sa týka hubárčenia, aké huby zbieraš najradšej? A prezraď nám recept na tvoju najobľúbenejšiu hubársku špecialitu, ktorú si doma sám ukuchtíš?
No my tu v Martine máme obrovskú výhodu, že tu si každý turista naozaj príde na svoje. Pre rodiny s deťmi by som doporučil nenáročné Teplické serpentíny v Turčianskej Štiavničke, prípadne ak chcú dlhšiu prechádzku, tak známy Šútovský vodopád. Pre zdatnejších turistov odporúčam výstup na vrcholy Tlstá a Ostrá vo Veľkej Fatre, prípadne na oba fatranské Kľaky alebo na populárny Vel'ký Rozsutec. Priznám sa, že ja skôr vyhľadávam trasy, ktoré sú pomerne neznáme, lebo posledné po čom túžim v lese, sú davy turistov. Takže ja keď sa tak túlam, tak niekedy hodiny nestretnem ani nohu. Keď k tomu pridáš moje hubárčenie, kde už z princípu si úplne mimo chodníkov a ciest, tak s tým logicky súvisí samozrejme aj zvýšený počet stretnutí so zverou. Môžem povedať, že som stretol snáď všetko, čo sa dá, ale najviac som sa potešil stretnutiu s vlkom alebo rysom, čo sú mimoriadne plaché tvory. Stretnutí s medveďom som mal viac a väčšina skončila tým, že ma medveď buď ignoroval alebo utiekol. Raz som utiekol ja, keď sa jeden postavil na zadné a začal po mne revať a druhy krát som mal namále, keď na mňa zaútočila medvedica s dvomi mladými. Trvalo to pár sekúnd a kým som sa spamätal, tak som ležal bezmocne na chrbte a pár centimetrov pred mojom tvárou bola medvedia papuľa. Ani som nestihol vybrať plynovú pištoľ, ktorú nosím zo sebou. No celkom silný zážitok. Nakoniec ma medvedica nechala tak, za čo jej aj touto cestou veľmi pekne ďakujem, haha. Keby chcela, tak zo mňa narobí sekanú. Fakt to nebola sranda a trvalo mi asi 30 minút, kým sa mi po tom zážitku prestali triasť ruky. A to po zhruba dvojkilometrovom šprinte, kde som prekonal asi všetky svetové rekordy, len aby som bol od tých chlpáčov čo najďalej. Čo sa týka húb, tak ja zbieram väčšinou len hríby a kozáky a musím priznať že dosť ulietam na ich estetike. Huby veľmi rád aj fotím a doma mám už tisíce ich fotiek. Je to úplná nádhera, keď nájdeš krásneho hríba, zasadeného do úžasnej prírodnej kulisy. Ten pohľad ma asi nikdy neomrzí. No a čo je celkom paradox, huby moc ako jedlo nevyhľadávam, väčšinu, čo nájdem, spravidla rozdám. Keď už si mám niečo ukuchtiť, tak rád robím hríby na smotane, čo je pomerne jednoduché jedlo na prípravu. Stačí opražiť cibuľu, potom pridať hríby, trochu červenej papriky, čierneho korenia, po udusení pridať smotanu a na záver zahustiť. Ja to mám rád s knedľou, ale dobré sú k tomu aj cestoviny. Tiež sú výborné rýdziky alebo niektoré plávky len tak opečené na panvici a osolené. Ale kto má rád huby, tak určite nepotrebuje rady odo mňa a spraví si ich podľa seba.
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: archív Milana Jakubíka
