Začínali hraním coverov, následne prešli na vlastnú tvorbu, predskakovali veľkým kapelám a aktuálne sú koncertne vcelku aktívni, hoci stále nemajú (nového) speváka. Aj o tom nám porozprával zakladajúci člen BROKEN RAIN, basgitarista a vokalista Vlado Gális.
Aké boli tvoje prvé kroky na metalovej scéne?
K metalu som sa dostal v 80. rokoch, takže som akoby v priamom prenose zažil zásadné albumy heavy-metalových kapiel, nástup thrash metalu, black metalu, death metalu, grindcoru a podobne. Toto obdobie sa mi natrvalo vrylo do srdca a stále sa k metalu 80. rokov vraciam, hoci menej k albumom, ktoré už poznám naspamäť, viac ma baví objavovať rôzne málo známe až „obskúrne“ kapely a zberateľské kuriozity. Čo sa týka aktívneho hrania, vyrastal som v Partizánskom a tu som aj založil svoju prvú metalovú kapelu. Volala sa NEHYBNÝ HÝBATEĽ - spočiatku sme hrali heavy a speed, neskôr nás ovplyvnila aj gotika a vtedajšia britská gitarová nezávislá scéna. Naše posledné skladby dokonca pripomínali to, čo dnes robia niektoré kapely pod hlavičkou blackgaze. Po rozpade kapely som nadlho prestal s aktívnym hraním, hoci hudbe ako takej som sa venoval v rámci svojho zamestnania a, samozrejme, stále som počúval metal a chodil som na koncerty. K aktívnemu hraniu som sa vrátil až po vyše desaťročí, keď som už žil v Banskej Bystrici a so spevákom Maťom a gitaristom Fiťom, s ktorými som sa zoznámil cestou na koncert DEEP PURPLE v Prahe, sme založili BROKEN RAIN.
Vznik BROKEN RAIN sa datuje k roku 2006, začínali ste covermi rockových a metalových legiend, následne prešli na vlastnú tvorbu. Ako si spomínaš na začiatky kapely?
Na začiatku sme hrávali skladby kapiel ako DEEP PURPLE, LED ZEPPELIN, BLACK SABBATH, DIO, JUDAS PRIEST... Takže absolútna klasika, ktorá nám ako kapele dala dobrý základ. Vďaka hraniu coverov sa zlepšuješ ako muzikant a zažiješ rôzne divočiny, napríklad keď niekoľko hodín zabávaš ľudí v rockovom klube alebo na motorkárskom zraze. Hranie prevzatých vecí má však aj svoju odvrátenú stranu: zostáva menej času na vlastnú tvorbu a mnohé kapely na ňu napokon úplne rezignujú. Nám sa to našťastie nestalo. Ale keby som sa mohol vrátiť v čase, tak by som chcel, aby sme sa intenzívnejšie venovali vlastnej tvorbe a nahrali viac albumov. Hranie coverov je fajn, ale úplne iný zážitok je ísť na trh s vlastnou kožou. Ten pocit sa nedá ničím nahradiť.
Debutový album „Here Comes The Pain“ vyšiel až v roku 2015, t. j. 9 rokov od vzniku kapely. Zdá sa mi to byť dlhá doba... Čím to bolo spôsobené? Ak sa nemýlim, album ste si vydali vo vlastnej réžii – skúšali ste oslovovať aj slovenské resp. zahraničné vydavateľstvá alebo ste to vyhodnotili tak, že vydať si album sami bude jednoduchšie/výhodnejšie?
„Meškanie“ debutového albumu malo viacero dôvodov. Jednak bolo na vine už spomínané hranie coverov, ktoré nám zaberalo čas a energiu, ďalej rôzne vonkajšie faktory (napríklad tesne po začiatku nahrávania odišiel jeden člen do zahraničia), ale aj zaneprázdnenosť nášho producenta a asi aj naša lenivosť... Album sme vydali vo vlastnej réžii, lebo v tom čase sme mali pocit, že hudobné vydavateľstvá sú už zastaraná inštitúcia a chceli sme mať všetko pod kontrolou. Takisto sme sa obávali ďalšieho naťahovania a zdržiavania. Pri propagovaní albumu sme síce občas pocítili, že je nevýhoda nemať za sebou vydavateľstvo, ale napokon sme ho dostali von. Album mal paradoxne väčší ohlas v zahraničí a ešte dnes nám naň chodia objednávky.
Vo svojej kariére ste absolvovali viacero spoločných turné so zahraničnými kapelami – aké vystúpenia ti najviac utkveli v pamäti?
Každý koncert mal niečo do seba, bez ohľadu na to, či sme hrali pre niekoľko desiatok alebo niekoľko stoviek ľudí. K najväčším zážitkom určite patrilo predskakovanie britským hardrockovým legendám URIAH HEEP v bratislavskom Istropolise. Jednak preto, že je to fakt zvláštny, až bizarný priestor, spojený s dejinami slovenskej populárnej hudby, keďže sa tu napríklad konával „socíkovský“ festival Bratislavská lýra, a jednak sme tu mali výbornú odozvu, ktorá vysoko prekonala naše očakávania. A mali sme aj dobrý zvuk, čo sa nám vzhľadom na tú podivnú akustiku zdalo úplne nemožné!
V akej zostave momentálne tvoríte a hráte?
Základnú zostavu v súčasnosti tvoríme štyria: bubeník Branislav Končír, gitarista Filip Prašovský, klávesák Imrich Šimig a ja, Vladislav Gális, basgitarista a vokalista. Toto leto s nami opäť vystupuje spevák Martin Rybár, ktorý naspieval album „Here Comes The Pain“ a odišiel v roku 2019. Takže momentálne koncertujeme v klasickej zostave, ale zároveň stále hľadáme nového speváka. Nie je to jednoduché: mladí metaloví speváci ako keby sa už ani nerodili a tí starší zase nestíhajú kvôli práci a rodine. Takže ak tieto riadky náhodou číta metalový spevák (alebo speváčka, nezáleží na pohlaví ani na veku), ktorý by to chcel skúsiť s BROKEN RAIN, nech sa mi ozve.
Akú dôležitosť pripisujete textom piesní? Akým témam sa venujete? Predpokladám, že si hlavným textárom kapely – zapájaš nejakým spôsobom aj ostatných v kapele?
Texty sú veľmi dôležité a ide najmä o to, aby spolu s hudbou tvorili silný celok. Texty píšem ja, ale ten, kto prinesie úvodný hudobný nápad, niekedy navrhne názov alebo povie svoju predstavu, o čom by zhruba skladba mohla byť. Takže nakoniec je to vždy tak, aby sa s textom mohla stotožniť celá kapela. Na písaní textov ma baví aj to, že musíš pracovať v rámci určitých obmedzení, že niekedy do malého priestoru niekoľkých veršov potrebuješ vtesnať celý príbeh, z ktorého by mohol byť šesťsto-stranový román. V textoch často používam obrazotvornosť z oblasti fantasy a hororu, ale týkajú sa tém, ktoré súvisia s reálnym svetom a so súčasnosťou, napríklad odcudzenie, boj s vlastným egom, duchovné hľadanie, zápas s telesnou alebo duševnou chorobou, schopnosť rozoznať dobro a zlo, vzťah človeka k prírode...
Čítal som, že pracuješ ako prekladateľ, preložil si Pratchetta či Klub bitkárov. Čo ťa na tejto práci baví a podľa čoho si vyberáš autorov a diela, ktoré preložíš? Inšpirovali ťa úryvky alebo príbehy, ktoré si prekladal, k napísaniu textu nejakej piesne?
Hudba a literatúra patria medzi moje najväčšie životné vášne. Prekladať dobrú knižku a k tomu mať pustený nejaký metalový album – to je pre mňa ideálne povolanie. Preklad umeleckej literatúry vnímam ako najintímnejšiu a najintenzívnejšiu podobu čítania, pretože pri preklade musíš veľmi pozorne vnímať text a dôkladne analyzovať všetky jeho roviny. No a téma literárnych inšpirácií v metalovej hudbe, to by bolo na dlhú debatu. Spomeňme si len na Samuela Taylora Coleridgea a IRON MAIDEN, na Hermana Melvilla a AHAB alebo MASTODON či na to, aké množstvo metalových kapiel inšpirovala tvorba H. P. Lovecrafta, J. R. R. Tolkiena, Williama Blaka alebo Aleistera Crowleyho. Často prekladám aj žánre ako fantasy, sci-fi, horor a práve tie veľmi ovplyvňujú metalovú predstavivosť, v ich svetoch sa neraz odohrávajú metalové texty. Samozrejme, že aj mňa pri písaní textov ovplyvňuje literatúra. Napríklad text skladby „After Midnight“ som napísal počas čítania románu Stephena Kinga Duma Key. Neovplyvnil ma však ani tak konkrétny dej, skôr celková atmosféra. Pri písaní textu skladby „Carry The Fight“ ma zase inšpirovala aj esej Príroda od Ralpha Walda Emersona, ktorú som prekladal.
Pracujete aktuálne na nových skladbách? Ako štandardne prebieha kompozičný proces, ako máte rozdelené úlohy? Tvoríte spolu „naživo“ alebo každý pripravuje svoje party sám a potom všetko spájate v zmysluplný celok?
Pracujeme na nových skladbách, ale keďže momentálne nemáme stáleho speváka, komponujeme inštrumentálky. Je možné, že ich napokon vydáme pod iným názvom. Zatiaľ je všetko otvorené. Tvoríme v podstate dvoma spôsobmi. Buď niekto prinesie úvodný nápad, ktorý potom spoločne ďalej rozvíjame až do konečnej podoby, alebo sa celá skladba zrodí v skúšobni v rámci improvizácie. Osobne nemám rád prístup, keď niekto v kapele všetko vymýšľa sám a ostatným len – obrazne povedané – rozdá partitúru. V tomto som stará škola: byť v kapele pre mňa znamená ísť do skúšobne a spolu tvoriť, potom ísť spolu na pivo a prebrať všetko možné. Kapela bez kamarátstva je ako sex bez lásky.
Aký je tvoj názor na aktuálnu situáciu na slovenskej metalovej scéne (kvalita kapiel, vzájomná spolupráca + spolupráca s organizátormi koncertov, novinármi, podpora zo strany fanúšikov a pod.). Čo by podľa teba scéne aktuálne najviac pomohlo?
Mal som dlhšie pocit, že konkrétne v Banskej Bystrici metalová scéna postupne starne a ide dostratena, zanikol klub Tartaros, koncertov bolo pomenej... Ale teraz to aj vďaka akciám ako Angelus Fest alebo Kill Fisch zase vyzerá nádejne. Osobitne ma teší, keď na koncertoch vidím nielen staré známe „ksichty“, ale aj mladé tváre. Čo by scéne aktuálne najviac pomohlo? Mne sa vždy páčil prístup na hardcorovej scéne, ktorým by sa malo inšpirovať aj viac metalistov: pravý fanúšik nie je ten, kto sa raz za čas vyberie na nejaké zahraničné hviezdy, ale ten, kto sleduje domácu scénu, chodí na koncerty, kúpi si nosič alebo tričko, podporí aj začínajúce kapely.
Aký hudobný žáner preferuješ z pohľadu fanúšika ty a akú – pre teba dovtedy neznámu – slovenskú kapelu si v poslednej dobe objavil a zaujala ťa?
Ako som už spomínal, rád sa vraciam k metalu 80. rokov, lebo vtedy to bol mladý žáner, ktorý bol plný nápadov, energie a vzdoru. Mal v sebe drsnosť a špinu, ktorá mi na niektorých nových nahrávkach chýba. Ale veľmi ma zaujímajú aj mladé kapely, stále hľadám niečo dobré, zo svojich novších zahraničných objavov spomeniem aspoň 200 STAB WOUNDS, FROZEN SOUL, CREEPING DEATH, HULDER alebo CRYPTWORM. Počúvam úplne všetky metalové subžánre a teším sa, že metal je dnes taká neskutočne široká a pestrá oblasť. Hudbu mám pustenú najmä pri práci a najčastejšie sú to tvrdšie veci ako black, death, slam, deathcore, grindcore, crust, powerviolence, hardcore, ale napríklad aj dungeon synth alebo ambient. Zo slovenských kapiel, ktoré ma v poslednom čase zaujali, by som rád spomenul aspoň DEMONIC-EYED, DADCARE, GUZZLE BOOZE, AUTUMN NOSTALGIE, ACT ON DISPUTES, GÁGOR, SOLIPSISM...
Je skvelé, že 3 z tebou spomínaných kapiel vystúpia 20.8. na benefičnej Angelus (After) Party. Ešte nám, prosím, prezraď, na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vaše vystúpenie?
Za celý BROKEN RAIN môžem sľúbiť, že budeme hrať ako o život. Vraciame sa na pódiá po vyše troch rokoch, preto si každý koncert užívame a je to pre nás sviatok. Verím, že bude aj pre fanúšikov.
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Bohuš Tomášek a Marius Sachtikus
